Voda nie je na behanie

Ak totiž kedysi chceli uviesť do pohybu parný rušeň, nešlo to bez dreva, uhlia a najmä vody. Ani mnohé autá by nejazdili bez tekutín. A tak to je údajne aj pri človeku. Poznám mnohých bežcov, ktorí nedajú ani kilometer bez vody. Fľaša do ruky alebo batoh na chrbte a poďho v ústrety kilometrom, ale za aktívnej podpory tekutín. Niekto vodu, iný radšej nejaký povzbudzovák. Ale ako to riešili naši predkovia, keď boli na love? Ak chceli uštvať nejakú zver, tak nemali čas na pravidelné dopĺňanie tekutín. Buď ulovili alebo zostali hladní. Veľmi jednoduchá rovnica prežitia. A tak som si pred rokmi pri behaní povedal, že to vyskúšam bez pitia. Hydratáciu pred behom i po behu prirodzene nepodceňujem, preto mám neraz pocit prietokového ohrievača. Ale keď nebežím, tak sa nejednoducho nalievam, aby som bol schopný kedykoľvek vybehnúť. Je pravdou, že o to viac musím behať na toaletu, ale radšej byť pripravený, ako dehydrovaný. Aj preto mám vo svojom pitnom režime okrem bylinkových čajov jemne perlivú vodu, lebo tej neperlivej mám pocit, že by som vypil aj hektolitre. Bublinky mi predsa len nedovoľujú piť donekonečna a ja sa cítim v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu pripravený na vybehnutie. Priznávam, že k tomu prispela aj moja lenivosť, lebo sa mi nechcelo so sebou vláčiť fľašu či vak. Skúšal som to aj s opaskom s malými dvojdecovými fľaštičkami, ale aj ten necelý polliter tekutín dá pri stúpaní o sebe vedieť. Je to zaberák, preto som si naordinoval dvojhodinovku, koľko bežne trvá moje pobehovanie, nasucho. Nie na suchom víne, ale nasucho. A nesťažujem si. Dokonca aj počas letných horúčav si to telo zvyklo nepýtať si to, čo by aj tak hneď nedostalo. Dá sa to celkom v pohode zvládnuť, pričom nemávam stavy, že by sa mi jazyk prilepil o podnebie a ja by som nedokázal komunikovať. O to viac ma to utvrdzuje v mojom rozhodnutí, že ak chcem behať, tak behám, a ak by som chcel piť, tak by som sedel a popíjal. Pritom vôbec nemusí ísť o niečo alkoholické. Aj voda dokáže chutiť rôzne. Vyberám si medzi vodami, preberám, a hoci nie sú s buketom, viem si na nich pochutiť. Ale až po tom, keď vyzujem tenisky a vyložím si nohy. Z vlastnej skúsenosti mi teda vychádza, že voda nie je na behanie, ak nám stačí nejaká tá dvadsiatka. Pri väčších vzdialenostiach je to predsa len už niečo iné, ale také trasy ani bežne nikto nebehá. Ja som si doteraz vyskúšal maximálne 27 kilometríkov, a to opakovane, bez toho, aby som sa počas takejto meditácie v teniskách potreboval napiť. No nenahováram na to nikoho, pretože každý by mal najmä poznať vlastné hranice, vlastné telo a zbytočne neriskovať. Až po trpezlivom a dlhoročnom skúšaní si dovolím niečo vyskúšať a potom to aj tvrdiť. Nedá sa to len tak. A tak opakujem, že voda na behanie nie je, ale platí to len za určitých podmienok...