Vôbec mi nejde o autora tohto citátu. Ten názor asi zdieľa nezanedbateľná časť dospelej populácie. Náročnejšia je odpoveď na otázku, čoho je to dôsledkom. Skúsim konkrétny príklad.
Som študent vysokej školy. Čo všetko to dnes znamená? Štatisticky, pravdepodobne som priemerný, som lenivý pracovať, a tak sa flákam. V médiách som v poslednej dobe častejšie ako euroval. Po škole sa zrejme nezamestnám, ak áno, takmer určite nie vo vyštudovanom odbore, pretože som v praxi nepoužiteľný. To je perspektíva!
Pred tromi rokmi som tu písal pár článkov o mojich prijímacích skúškach na vysokú školu, z ktorých mohlo byť jasné (všetkým okrem oduševnených konšpirátorov), že som ju veľmi chcel študovať, vyštudovať, byť dobrý a uplatniť sa. Na školu som sa dostal...
Pred nástupom do prvého ročníka mi absolventka rovnakého odboru povedala: „Jediným problémom sú prijímačky, ale tie sa dajú aj kúpiť. No, a potom možno ešte štátnice."
Nevenoval som tomu veľkú pozornosť až dodnes, kedy som si uvedomil, že to bola pravda. Dnes stojím pred bakalárskymi štátnicami. Mám za sebou tri roky, kedy ma skúšky ani raz (!) nedonútili poriadne sa učiť. Kedy som nestretol jedného pedagóga, ktorý by ma inšpiroval, zmenil moje myslenie, či nazeranie na svet. Kedy som nedostal takmer žiadny praktický základ profesijnej činnosti, morálky a etiky. Kedy som nedostal žiadny podnet pracovať na sebe, kedy sa všetko vtlačilo do niekoľkostranového „výcucu" s názvom Prejdi a uteč a kedy som snáď miliónkrát s podobnými zúfalcami riešil, ako na tom vlastne sme.
Autority
Za celú dĺžku štúdia som stretol dvoch pedagógov, ktorí pre mňa mohli byť zdrojom inšpirácie a vzorom osobnostného rastu. Jeden z nich nebol z našej katedry, učil ma len jeden semester a nakoniec ma nechal samého si vyhodnotiť záverečný test. Druhý absolvoval maximálne tretinu predpísaných prednášok a prejsť nás nechal za čokoľvek. Objektívne, je veľmi vyťaženým človekom, ale to, čo nám dal, je vzhľadom na jeho osobnosť a intelekt možno kópia kópie jeho cvičného podpisu. Nakoniec odišiel na súkromnú školu.
A dnes nás čaká iba záverečná procedúra. Mesiac sa bifliť, potom rozpovedať to, čo si o dva týždne už pamätať nebudeme, a odísť na prázdniny s (dobrým) pocitom, že máme minititul. Misia formálne splnená, v duši temno, v hlave prázdno.
Som si istý, že podobný pocit má mnoho mladých, ktorí mali pred nástupom na VŠ nejaké očakávania- medzi ne nerátam očakávanie zisk titulu.
Teda áno, je pravda, že naše vysoké školstvo je v zlom stave. No rovnaká pravda je, že tí, čo s ním spojili svoje osudy v naivnej nádeji na jeho prínos, sa nakoniec prispôsobia. Nebudú tými, ktorí to zmenia. Naopak, zatnú zuby, päste a prebojujú sa (na úrad práce). Len zopár výnimiek bude pozitívnym prínosom pre našu spoločnosť. O nich bude možné povedať, že je to vyslovene napriek systému. Žiadna hyperbola, skôr eufemizmus.
Som veľmi rád, že sa o tejto téme konečne rozpráva na plné ústa. Som rád, že nešetríme nikoho, kto na tom má podiel (ani študentov) a budem aj rád, keď napravíme chyby v systéme. Len, subjektívne, už dnes je neskoro a zajtra bude ešte neskôr. A neznie nič, okrem kritiky, apatie a rezignácie. A tak sa zmeny nerobia.
