50. ročník jedného zo 6 kráľovských maratónov mi navždy zostane zapísaný v srdci. Elektrizujúca atmosféra. Fandiaci dav. Prepálených tak 37 kilometrov. Dobrý maratón. Lepší som ešte nemala.
Štartovala som z tretieho koridoru. Vďaka tohtoročnému času už na rok postupujem o level vyššie. Tento rok mi však postup k štartovnej čiare pri východzom čase 3 hodiny a 8 minút zožral práve tých 8 minút.
Ráno som sa so stiahnutým žalúdkom snažila do seba dostať niečo energeticky bohaté a zároveň šetrné pre črievka. Skončilo to dvoma kúskami vianočky, banánom a horkou čokoládou. To posledné, aby som sa nepo…, zapité nápojom s obsahom guarany, cvikly, brusníc, vitamínov. Na záver to chcelo ešte istotu v podobe komba čierne uhlie verzus čierny čaj.
Vyspatá som bola na predštartové pomery celkom fajne. Okolo 8 hodín. Bez preventívneho zobúdzania sa každú hodinu, že nestíham štart. Mimochodom, už raz sa mi to stalo. Prišla som si do cieľa len po bagetu. Tentoraz som mala vyššie ciele. Maratón pod 3 hodiny. Ale žiadne extra tlaky som na seba nevyvíjala. Nech sa stane, čo sa má stať.
Z ubytka sme vybehli tak hodinu a štvrť pred štartom. Transport sme spojili s rozklusom a rovinkami. Rozcvičku som absolvovala medzi raňajkovými hltmi, lebo som mala takého tušáka, že ju už nestihnem klasicky v radoch na WC. A dobre som urobila…
Priestor na niečo iné ako presun do štartovných koridorov v dave tisícok bežcov nehrozil. Bola som rada, že som niekde v kríkoch mohla vykonať potrebu číslo 1, nieto ešte tešiť sa z luxusu v podobe spojenia čakania v rade na toalety a rozcvičky. Samotný presun a navigácia od Reichstagu cez park pod Brandenburskú bránu mi zabrali dobrú polhodinu.
Zrazu som tam stála popíjajúc zvyšky predtréningovky predtým, ako niekoho prázdnou fľašou trafím do hlavy. Mala som ešte zhruba 15 minút. Tešila som sa, bolo mi zima a chcelo sa mi ísť na wecko zároveň. To posledné som vyriešila preskočením zábrany, za ktorú som sa len horko-ťažko dostala. Chcela som vykonať potrebu číslo 2, ale kvôli nedostatku súkromia a riziku nášľapných mín som sa uspokojila aj s číslom 1. Verila som, že to neskôr nebudem ľutovať.
Skáčem späť za zábránu. Posledná minúta – dve. Nad mojou hlavou lietajú mikiny a bundy. Tri, dva, jedna, štart. Začíname. Už len 41,9 kilometra. Hlavne to neprepáliť. Chcela som začať opatrnejším tempom 4:15. No jasné. Po prvom kilometri mi pípne necelých 4:09. Ok, uvidíme, kedy sa začnem upratovať.
10. kilometer mi zahlási niečo cez 41 minút. Fajne, už len 30 kilometrov a nejaké drobné. Zatiaľ sa cítim strašne super. Až to nechápem. Okrem nôh mám aj krídla. Dobré drogy to boli na raňajky a pred štartom.
Na 12. kilometri ma postrašia črievka. Pýtajú si to číslo 2, ktoré na štarte nepredviedli. Veľmi sa mi to nepáči. Skúsim ich presvedčiť aspoň po polku. Presnejšie, pokúsim sa spraviť si osobák aspoň na polmaratón a potom uvidím, koľko času si môžem dovoliť stratiť na wecku.
15. kilometer a tempo stále nepadlo. Navyše som si nemusela dať nič okrem vody. Ale tú som si dopriala do seba aj na seba približne každú päťku. Je fajn myslieť na to, aby krv prúdila a telo pravidelne ožívalo. A pomaly sa prestávam zaoberať tým, že sa mi chcelo ísť na záchod. Asi planý poplach. Možno tá voda pomohla spláchnuť aj tie strašiace hlasy v črevách.
Blížime sa k polmaratónskej méte a hodinky hlásia, že to bude rekord. Ten, ktorý som dohodla so svojím trávením. Dobrý obchod. Teraz už len dať aj maratónsky PB. Pri pohľade na údaj atakujúci 1 hodinu a 28 minút si predstavím, ako ma tá druhá polovica môže vytrieskať. Ale zase, nemusela by. Zatiaľ mám pocit, že bežím zadarmo.
Na 25. kilometri pociťujem, že by som mohla prikúriť nejakým dobrým palivom. Vyťahujem z opasku osvedčené vrecko s výťažkom z cvikly a ďalších zázrakov. Keďže je mokré, musím spomaliť trochu viac akoby som chcela, kým ho úspešne otvorím. Načiahnem sa na občerstvovačke po pohárik s vodou a nasypem obsah do neho. Trochu chýba lyžička, šejker alebo aspoň obyčajná fľaša. Ale čo už narobím. Z obyčajných gélov sa vždy zo… už len z tej konzistencie. Prášková forma je pre mňa istota. Vypijem celý obsah zhruba v 5-kovom tempe, kúsok mi vbehne aj do nosa, ale s tým sa rátalo…
Na 30. kilometri šmátram v opasku pre zmenu po hroznovom cukre. Priemerné tempo držím stále pod 4:10 a nestačím sa čudovať. Ako to, že ešte nepadlo? Veď na toto nemám ani natrénované. Čo som spravila v príprave a dnes tak dobre, že si zaslúžim takéto raketové nohy a úžasné pocity ľahkosti k tomu? A možno mám len pridlho pretrvávajúce šťastie. Prejde. Alebo nie. Lebo sa mi tak marí, že sme sa včera s parťákmi bavili o tom, že trať má ísť zhruba po 32. kilometri mierne z kopca. Tak uvidíme...
35. kilometer a stále som okolo 4:10. Akurát sa mi zdá, že ten dole kopec zatiaľ neprišiel. Haló maratónska stena, kde si? To som asi nemala hovoriť, lebo sa mi to vypomstilo hneď o kilometer ďalej, keď som si chcela otvoriť druhé vrecko s práškom. Nohy síce raketové, ale ruky už totálne lajbavé. No proste som ho neotvorila a ešte som sa kvôli tomu zhruba na pol minúty zastavila. Po chvíli som sa na to radšej vykašľala a zhrabla zo 3 hroznové cukre, ktoré sa mi tiež už pekne rozmočili plus rozkotúľali po opasku. Zapila som to vodou a hor sa dohnať toto manko.
37. kilometer už tempo klesne na 4:20. Do riti, začínajú ma bolieť nohy. No tak, kde je tá pasáž z kopca? Cítim, že to posledné neotvorené vrecko znamená záverečných 5 kilometrov mimo zóny komfortu. Nevadí, veď doteraz som sa len viezla. Poďme si užiť ten pravý maratón na hrane. Keď ideš umrieť, ale stále to posúvaš. Začínam sa so svojou hlavou hrať obľúbenú hru na odrbkávanie zostávajúcou vzdialenosťou. Stačí, keď pípne jeden celý kilometer a automaticky si ho premeníme na 900 metrov do ďalšieho. Veď 4,9 znie lepšie než 5. A tých 200 metrov do cieľa sa už neráta. To ťa už zozadu poháňa hrobárova lopata, spredu časomiera, z oboch strán burácajúce davy.
Áno, ide to. 38. a 39. kilometer zrýchlim až na 4:12. Nohy mi však už horia a srdiečko tiež. Atakujem tepovku 190. Plus trať začína ísť namiesto dole mierne do kopca. Začínam mať pekne nakúpené. Vylejem do seba a na seba posledný pohárik s vodou. V hlave sa utešujem, že veď ma čaká už je len dĺžka ako keby som sa rozklusávala alebo vyklusávala, čo by som to nezvládla. Aj keby som sa posledné 2 – 3 kilometre úplne zoslimačila, vystačí mi to na osobák a hádam aj čas pod 3 hodiny. Aj s tými mojimi občerstvovacími kiksmi.
40. a 41. kilometer sa už neviem dostať pod tempo 4:20. Nevadí, veď koľké roky som si nevedela predstaviť, že vydržím len v tomto tempe celý maratón. A teraz naň padnem len zhruba na 3 – 4 kilometre. Vlastne by som si mala toto padanie užívať ako môj veľký posun. Vďaka ti telo. Vďaka ti nohy. Vďaka ti hlava.
Na 42. kilometri si v mysli zbieram všetky pocity a musím skonštatovať, že to dnešné pozitívne naladenie nie je samozrejmosť. Energia a viera prišla od ľudí. V Berlíne i doma zo Slovenska. Každý kilometer od polmaratónu patril niekomu. Zopár dní pred štartom si ich odo mňa kamoši takto pekne adoptovali. A ja som nechcela žiadny pokafrať a nikoho sklamať. Tak poďme aj tento posledný skúsiť stlačiť aspoň kúsok pod 4:20. Áno, bolí to. Každá jedna sekunda. 4:19 je moje maximum. Už sa teším, ako sa v cieli rozrevem. Pre všetko a pre nič. Vďaka ti vesmír. Vďaka vám ľudia. Vďaka ti život.
Prebieham Brandenburskou bránou a spomínam si, ako som si dva dni dozadu pri pozeraní záznamu v telke hovorila: „To je ešte ale *urva ďaleko do cieľa.” Endorfínová skutočnosť je však milosrdnejšia. Hoci mám pocit, že už neviem šprintovať tak ako by som chcela, nohy ešte na posledných 200 metroch roztočím na 4:13 a za jasotu stoviek ľudí si to valím v ústrety veľkému snu dievčaťa z malej obce. Na tvári mi hrá úsmev a súčasne cítim, ako sa mi sťahuje hrdlo a derú slzy do očí. Sú to len dve minúty, ale emócie za celých 42 kilometrov.
Dvíham ruky nad hlavu a preskakujem cieľový prah. Potom ešte pre istotu aj ten druhý čierny pás za ním. Keby náhodou. Stopujem hodinky. 2:55:44. Viem, že hrubý čas bude horší, lebo tie moje odstávky pri občerstvovaní spravili svoje, ale aj tak som maximálne spokojná. Nedošla som na smrť. Len si potrebujem poplakať. Hodím sa na zábradlie a spustím. Sú to prenádherné emócie. Som na ne hrdá. Nabudúce sa ešte o kúsok zlepším a potom pobozkám aj ten maratónsky koberec.
Úspešného finišu trate dlhej 42 kilometrov a 200 metrov sa dožilo 54 280 bežcov a bežkýň zo 161 krajín sveta. Celkovo ich na štartovej čiare stálo 58 212. Hrdo sa mi čítalo aj číslo, ktoré reprezentovalo maratónkyne. Bolo ich až 18 528. Aký to markantný nárast oproti prvému ročníku v roku 1974, kedy ich na Berlínskom maratóne štartovala len desiatka.
Zo slovenských bežcov sa medzi tisíckami úspešne mihlo 103 účastníkov. Z mužov boli najrýchlejší Tomáš Michalec z klubu MK Rajec (2:31:19), za ním dobehol Matúš Vlčko z Ružomberka (2:32:00) a tretí bol Peter Kviatkovský (2:33:03) z Turca. Čas 2 hodiny a 35 minút úspešne atakovali Michal Puškár z Trnavy a Ján Červeň z Dolného Kubína. Zo Sloveniek dobehla druhá Turčianka Liliana Hausnerová v osobnom rekorde 3:08:28 prekonanom takmer o 8 minút.
Čo dodať na záver? Bol to neskutočný zážitok, z ktorého sme žili dobrý týždeň. Oslava života, ľudských schopností a emócií. Utvrdenie sa v tom, že my ľudia sme neskutoční, keď chceme. Nezáleží na tom, koľko máme talentu, schopností, rokov, možností. Beh spája a otvára nové obzory, o ktorých by sme inak možno nemali ani tušenia.
P.S: Keď po dobehu maratónu ešte vládzeš tancovať do 3 rána, je to znak toho, že si to neprepálil. Alebo máš len raketovú regeneráciu v kombinácii s priveľkou radosťou zo života :)
