Úvodných 5 kilometrov je pekná morda s 500 výškovými. Z Keprníku na Červenohorské sedlo sa teš na fajný zbeh, kde ti nohy ujdú aj pod 4 minúty na kilometer. Cesta na Praděd je vydláždená tak, že si nedovolíš ho nevybehnúť. Pod Vysokou holí rastú chutné čučoriedky, stíhaš ich jesť aj v tempe 10 minút na kilometer…
16. ročník Jesenického horského maratónu si zapamätám ako zmesku krásnej prírody, horúceho počasia a energie, ktorá vydržala ešte dlho po pretnutí cieľovej pásky. Bola som tu prvýkrát, ale určite nie naposledy…
Chata so starou dušou exkluzívne pre bežcov
Základňu sme mali na chate Myslivna zhruba 1 a pol kilometra od cieľového zázemia. Ubytovať sme na nej mohli výnimočne počas Jesenického maratónu. Inak je zavretá a otvára až v zimnej sezóne pre lyžiarske zájazdy. Napriek tomu, že práce na objekte naďalej pokračujú a rekonštrukcia nie je ani zďaleka kompletná, personál spravil pre naše pohodlie maximum. Poskytli nám asi najväčšiu izbu, akú našli. Postarali sa o naše deravé bežecké žalúdky ráno aj večer. Boli maximálne ústretoví. Za čo im patrí veľká vďaka a prianie, aby sa im ubytovacie služby v budúcnosti poriadne rozbehli.
Sú to krásne končiny. Priamo z terasy máte výhľad na lyžiarsky svah. Všade okolo len lúky, lesy, nekonečná zeleň ako keby sme sa ani nenachádzali uprostred horúceho leta… Melancholickú atmosféru do tohto miesta vnáša drevená kaplnka. Obďaleč na seba upozornia zvyšky golfového a basketbalového ihriska. Tipujem ich tak na 90. roky…
Na štart
Deň pred pretekom sme si dali 8-kilometrovú vylaďovačku od chaty k zázemiu a odtiaľ ešte obkuknúť záverečné tri kilometre. Natočilo to viac než 300 výškových. Sme pripravení. Asi… V deň štartu znova raz zdolávame kopec od Myslivny ku chate Skřítek. Raňajky sú tak vytrávené už po nastúpení do autobusu, ktorý nás odvezie na štart na Ramzovej. Tak si začneme vyjedať bežecké vesty ešte predtým, ako vybehneme. V autobuse je veselo. Počuť hlasnú vravu a smiech. No potom sú tu takí, čo využijú tú hodinku a pol, aby si pospali. Pred nami sa tak zvalí do uličky jeden chalan. Urobí si pohodičku a kašle na okolie. Museli sme to zdokumentovať, prepáč :)
Výhľady z okna na postupne sa meniacu scenériu – lúky, lesy, prudké serpentíny, dediny a potom zase lúky, lesy, prudké serpentíny, vie tiež zabaviť. Až má človek pocit, že je na výlete…
Trasa Jesenického maratónu
O pol 10 nás autobus vyhodí zasnených na veľkom parkovisku na Ramzovej. A sme tu. Vstávať a behať. No dobre teda, poďme si pre číslo, potom dať ďalšie čísla na záchode, rýchlu rozcvičku, hodiť do seba niečo sladké, skontrolovať zásobu drog na trať a nájsť si dobré miesto na štarte.
Jesenický maratón s parametrami 42 kilometrov / 1650 výškových sľubuje prudšie výbehy, ale rovnako tak zbehy. Bude to jízda. Tri, dva, jedna, ideme!
👉 Ramzová (768 m. n. m.) – Obří skály (1 084 m. n. m.) – Šerák (1 351 m. n. m.) – Keprník (1 423 m. n. m.) – Červenohorské sedlo (1 013 m. n. m.) – sedlo Trojmezí (1 302 m) – sedlo pod Vřesovkou (1 205 m. n. m.) – Pekárka (1 001 m. n. m.) – Velký Klínovec (1 164 m. n. m.) – Výrovka (1 167 m. n. m.) – Malý Jezerník (1 208 m. n. m.) – Švýcárna (1 304 m. n. m.) – Praděd (1 491 m. n. m.) – Kamzičník (1 419 m) – Pec – (1 311 m. n. m.) – Ovčárna (1 300 m. n. m.) – Petrovy kameny (1 447 m. n. m.) – Jelení studánka (1 311 m. n. m.) – Ztracené kameny (1 250 m. n. m.) – Skřítek (865 m. n. m.).
Nevypotíš celé raňajky už na prvých piatich kilometroch
Ale čoby nie. Úplne v pohode. Ešte aj na ten jeden banán a tyčinku, čo si si dala v autobuse na desiatu, príde. Prvé dva kilometre nenazbieram skoro žiadne výškové, dokonca sa chvíľu klesá k Vražednému potoku. Toto desivé meno nesie od 17. storočia. Počas Tridsaťročnej vojny švédski vojaci v tunajších lesoch objavili poukrývaných miestnych obyvateľov a z pomsty ich povraždili. Vtedy sa vraj jeho vody zafarbili načerveno…
Na ďalších troch kilometroch tuším slušný „náklad”. Možno budem potiť taký menší krvavý potôčik. Vzhľadom k tomu, že som sa zase raz kvôli teplu vykašlala na dlhšie tričko, očakávam, že bežecká vesta mi na chrbte onedlho vykúzli nejaké červené ornamenty, ktoré keď sa zmiešajú s potom, tak vznikne tiež Vražedný potôčik.
A je to tu. Škriabuc sa strmo do kopca po balvanoch začínam mať fajne „nakúpené”. Akože vedela som, že tu niekde bude nasypaných hneď 500 výškových. Ale dopredu to tak neprecítite. To je ten optimizmus z pohodlia postieľky, keď si večer pred pretekom pozeráte trasu. Neva, vypotím sa tu ako v bani a potom ma snáď hore vyfúka. Aj tak bolo. Počasie je celkom milosrdné. Slnko striedajú oblaky a aj ten vzduch sa občas osviežujúco pohne. Občerstvovačka pri Chate Jiřího ma definitívne presvedčí, že bude dobre.
Maj Boha pri sebe
Niekde na 7. kilometri ešte viac-menej klusám a mám celkom chuť aj na bežeckú socializáciu. Zo dva kilometre prekecám s parťákom, ktorý sa predstaví ako Peter od Pardubíc. Prechádzame zrovna netechnickou pasážou, tak aj ruky si môžeme podať bez toho, aby sme riskovali pád. Tiež je tu po prvýkrát a rovnako by chcel dobehnúť do cieľa okolo 4 a pol hodiny.
Po 10. kilometroch sa začínam cítiť nesmrteľná. A zároveň sa ukladať do introvertnej búdky. Cítim sa fajn aj sama. Čaute. Na chvíľu sa zľaknem, či to nie je priskoro na takéto stavy. Aby som potom nedobiehala do cieľa hrobárovi na lopate. Ale asi nie, veď už „iba” niečo cez 30 kilometrov do cieľa. Na 12. kilometri bežím tempo pod 4 minúty. Lebo treba využiť tie 3 kilometre minimálne technického zbehu po širokánskej ceste. Nahodíme teda krídelká a valíme. Ego na chvíľu schladí chyba. Zle som odbočila, ešteže ma hneď po zhruba 100 metroch pískaním zavrátia spolubežci. Tak dík. Asi zase radšej chvíľu pôjdem s ľuďmi :)
Praděd by bola hanba nevybehnúť
Stúpanie na Praděd začína mierne. Ale zato to celkom dlho trvá. Bežecká trpezlivosť je ťažko skúšaná. Striedajú sa pasáže popri lese s tými, kedy sme v ňom ponorení. Zrazu sa priestor otvorí. Lúka a na nej turisti. Ale stále to stúpa. Pri chate Švýcárna si doplním vodu, iont a valím ďalej s tým, že ten Praděd už je za rohom. A veru je, o čom ma presviedčajú hustnúce davy turistov. Lesná cesta naprv prejde do dlhočizného mostíka z driev, na ktorom občas chýbajúce polienko číha na nepozornú nohu. No potom zrazu na traile niečo málo vídané. Máme vydláždené. Obrovské kamene sú úhľadne poukladané a hoci trasa stúpa, bola by som za dobre „čajovú”, ak by som toto nevybehla. No dobre teda. Podklad postupne zasfaltovieva. Držím sa až po zákrutu, kde rozbitý asfalt vystrieda novučký. Každý, kto behá traily, by mi potvrdil, že kopec po asfaltke po 2 hodinách na trase je taký väčší klinček do rakvy. No skôr do hlavy ako do nôh. Proste zase raz musíš len vydržať v tom behu a nezadrbkávať sa.
Na 25. kilometri pri televíznej veži prichádza obrátka a ja už viem, že čo som hore trpela, tak si teraz budem krásne ulietavať. Jasné, pri dlhom zbehu ma zase raz zahalí pocit nesmrteľnosti. Hodinky ukazujú tempo tesne nad 4 minúty na kilometer. Davy turistov a cyklistov mi z toho robia rýchlostný slalom. Aspoň to je pestré. Ktovie, či aj oni sa bavia rovnako ako ja… Pri ďalšej občerstvovačke ledva zabrzdím. Ale to by bola chyba, na Ovčárne majú melón a niečo sladké.
Čaro čučoriedok na poslednom kopci
Ešteže za ňou už začína stúpanie na Petrovy kameny, čo je znova raz kopčisko nad 1 400 metrov nad morom. Chvíľu sa ho snažím bežať, ale potom zbadám kríčky s čučoriedkami. Ejha, toto som dnes ešte nemala… A je rozhodnuté. Ide byť vyjedací speedhiking. Baštím si na drobných modrých plodoch a vôbec nemám výčitky z toho, že by som si kazila čas. Skôr by som ich mala z toho, že by som si neužila tieto krásne maličkosti na trati. Práve pre toto milujem traily. Sú pestré ako život sám a je len na tebe, či objavíš všetky jeho krásy spočívajúce v drobnostiach.
Hravo po hrebeni
Hodinky pochvalne hlásia, že som čučoriedkový speedhiking zvládala za 10 – 11 minút na kilometer. Nasleduje zopár kilometrov po hrebeni lemovanom kosodrevinami. Trať sa vlní, cestičku si občas treba hľadať na členitom chodníku, ktorý sa striedavo zužuje a potom zase rozširuje na lesnú diaľnicu. A keď si už myslíte, že máte bežecký životný priestor, treba sa vyhnúť unaveným pomaly reagujúcim turistom. Pasáž je to ale veľmi dobre behateľná. Ba dokonca ju možno nazvať oddychovou vďaka mäkšiemu podkladu a tiež častým zmenám, kvôli ktorým treba udržiavať stredné tempo. Tak sa nechávam niesť len tak na pol plynu a cítim v sebe takú pokojnú radosť. Hlavu mám prázdnu. Nohy nebolia. Onedlho bude finiš. Na jednej strane je to povznášajúci pocit, na tej druhej sa mi ešte nechce z čarovnej prírody späť do civilizácie.
Do cieľa
Občerstvovačka na Jelení studánce zhruba 4,5 kilometra pred cieľom láka ako posledná možnosť pre oživenie. Kto by sa už príliš opúšťal, je tu aj útulňa… Uprednostním opúšťanie sa v cieli. Hodím teda jeden pohár do seba, jeden na seba a valím smerom na Ztracené kameny. Zaujímavé miesto. Kde sa tu len vyskytlo toľko skál pokope uprostred zelených holí a lesov? Podľa povesti ich vysypal čert zo svojich topánok, keď naháňal miestneho sedliaka.
Na 40. kilometri začínam byť premotivovaná. Nielen slovami (poď, to dáš, načo sa už teraz šetríš), ale aj magnéziom. Ujde sa zopár kolabujúcim bežcom. Nemáte za čo. Ja toto rada robím. Vždy deň pred pretekom rozmýšľam, koľko si týchto záchranných vrecúšok vezmem navyše. A vždy som rada, keď sa všetky minú :) Na posledný kilometer a pol sa teším. Mám ho odskúšaný z vylaďovačky. Viem, že tu poletím na maximum. Až mi nohy z pántov pôjde odtrhnúť. No aj tak ešte zrýchlim. A zastavím sa s úsmevom až v cieli. Nasledovať bude pravý trailový hedonizmus a´la pivo, jedlo, zábava, priatelia, oslava nekonečnej životnej energie.
V cieli
Cieľovú pásku pri chate Skřítek úspešne pretlo 228 maratónskych pretekárov. Polovičnú trať zdolalo až 430 nezmarov. No neboli to len oni, čo dotvárali jedinečnú atmosféru tohto podujatia. Na štarte, v cieli a občerstvovačkách popri horských chatách sa na vás usmievali a občas vás aj kriesili desiatky dobrovoľníkov. Takmer tridsiatka dospelých, viac než desiatka mládežníkov a svoju ruku k dielu priložil aj podobný počet detí.
A na záver ten zvláštny smútok víťazov. Týždne sa pripravujete. Deň pred a na štarte ste trochu v strese. Potom vás beh, hory a emócie prudko zomelú. Tešíte sa do cieľa, no zároveň by ste ešte ostali na trati. A na sklonku dňa vás tak trochu bolí srdce, keď to všetko skončí… Bola to parádna trailová jazda, ktorá sa uloží do truhličky vzácnych zážitkov. Vďaka všetkým, čo sa na nej podieľali!
