Vyberte sa spolu so mnou na 3-týždňovú dobrodružnú cestu po pevnine i ostrove, po horách i plážach, pešky / bežky / autom / autobusom / lietadlom i loďou. Opustiť zónu komfortu, zbaliť sa do jedného ruksaku a nechať sa len tak unášať tým, čo prinesie ďalší deň alebo nasledujúce hodiny. Vychutnajte si slobodu na vlne minimalizmu. Lebo čo nemáte, nepotrebujete. A dobrí ľudia i krásna príroda sú všade na svete. Jednu z najbezpečnejších krajín Afriky nevynímajúc.
Dar Es Salaam – mesto, kde nechcete byť súčasťou premávky
Prileteli sme do najväčšieho mesta Tanzánie – Dar Es Salaam, v ktorom žije až 6 miliónov ľudí. Cestou z letiska sme sa vybrali peši. Aby sme sa trochu po noci strávenej transportmi rozhýbali. Zvykli si nosiť tak 15 až 20-kilogramový život zbalený v ruksakoch na pleciach. A nech je teda sranda. Taká extrémnejšia. Veď preto sme tu. A teda bola. Slnko pieklo ako divé hneď zrána. Vlhkosť taká, že lietadlové raňajky boli vypotené za pár stovák metrov. Hneď za prvou zákrutou hor sa brodiť sa rozbitými bahnitými cestami, nech to má ešte väčšie grády. Zo začiatku popri nich viedol i chodník. Ale aj to len tak „proforma“. Inak to bolo v podstate iba ďalšie rozšírenie cesty. Sťahovali sa naň dopravné prostriedky, ktoré sa už nezmestili na cestu. Pokojne vás na chodníku mohla zraziť motorka.
Najväčšiu výzvu predstavovalo prejsť z jednej strany na druhú. V krajine, kde sa neuplatňujú žiadne pravidlá cestnej premávky. Aj prechod pre chodcov bol nakreslený len tak, aby bol. Jediné šťastie, že kvôli rozbitým cestám nik nemal nejakú smrtiacu rýchlosť.
Po približne troch kilometroch sme mohli zísť z hlavnej cesty na vedľajšiu, vedúcu ku koľajniciam, na ktorej sa veselo prechádzali domáci. Tak asi tu veľa vlakov teda nechodí…
Kontrasty
Blatisté cestičky sa stále viac a viac zužovali. Priestory medzi domami boli také úzke, že sme občas museli prejsť domácim cez verandu. Nezdalo sa, že by ich to nejako narušilo v ich aktivitách. Vlastne, poväčšinou skôr oddychu – posedávaní, rozprávaní, hraní, pití či jedení. Čo pritiahlo našu pozornosť, bol kontrast medzi nádherne čistučko oblečenými ľuďmi (najmä ženami) a chatrnými podmienkami, v ktorých žili. Udržiavať sa v chudobe a špine takto elegantne musí dať zabrať…
Ach, tie doláre
Náš apartmán sa zjavil ako bašta uprostred tejto osady. Veľmi sa sem nehodil. Bol to svet v svete. Zablatené až za ušami sme hľadali možnosť, ako sa dať trochu dokopy ešte vonku. Chceli sme si umyť topánky. Samy. Lenže tak to v Afrike nefunguje. Nachystaj si dolár a daj radšej robotu domácim. Dobre teda, čo už s vami. Ďakujeme a veríme, že sa tu z dolárov nevyhádžeme hneď v prvý deň. Lebo takýchto služieb by sa našlo...
Výhodou bolo, že v okolí mali domáci kopu obchodíkov a trhov, ktoré žili vo dne v noci. Vybrali sme sa na ne už po západe slnka s taktikou a´la nechaj peňaženku na ubytku a hoď si len zo dva-tri doláre do podprsenky. A veruže sme za to nakúpili fajne – dva chleby, banány i paradajky. Len tak v ošumelom oblečku na spanie a vyťahujúc drobné doláre spod trička sme nevyzerali príliš solventne. Navyše, ľudia boli milí, veselí, ústretoví, ukecaní. Už v prvý večer sme sa presvedčili, že sa v tejto krajine niet čoho báť (okrem premávky :)) a prívlastok bezpečná zrejme nebude klamlivý. A to sa ešte ideme vyskytnúť v mnohých oveľa nebezpečnejších situáciách…
Jedlo nie je samozrejmosť
Ráno nás zastihlo doružova vyspinkané, akurát hladné. Avšak zo sľubovaných raňajok nebolo nič. Zlyhalo totižto zásobovanie ako to často v Afrike býva. Našli sa len dve vajcia, maslo a banány. Sklamalo, ale neprekvapilo. Spomenula som si na zážitok spred rokov na Madagaskare, keď som na večeru čakala asi tri hodiny, medzičasom si už zúfalá otvorila konzervu na izbe, no potom som sa predsa dočkala. Chcela som si vtedy objednať niečo jednoduchšie, aby to nemali problém zháňať, ale jediné, čo mi ponúkli, bol steak z kravy. Tak som si za ten čas predstavovala cestu toho zvieraťa na môj stôl naprieč celou krajinou. No tentokrát sme sa nedočkali a to sme si radšej ani žiadny živočíšny produkt neobjednali. Cesty boli asi zarúbanejšie :)
Čas i komfort sú relatívne pojmy
Zjedli sme, čo bolo, a potom už len čakali na taxikára, ktorý v tej doprave nemal šancu prísť načas. Najprv vonku, ale keď na nás začali podnikať nájazd miestne deti (daj jednému dievčatku cukríky a zavolá celú dedinu) a potom aj dážď, tak sme sa radšej znova skryli v ubytku. Úslužná domáca, ktorú veľmi dojímali doláre a za jeden by nám aj modré z neba zniesla, sa nám snažila oživiť televízor, ale bez úspechu. No aj tak sme jej ten dolár dali, za čo bola s nami zopár minút najväčšia kamoška. Potom konečne dorazil taxikár s našim horským vodcom. Vysmiaty ako keby nešiel po tých hrozných cestách plných blata, jám, zápch. Hor sa teda naprieč celým mestom na autobusovú stanicu a následne autobusom cez pol Tanzánie pod hory. Kilimandžáro volá. A berie si za to daň v podobe nekomfortnej zóny.
Začítajte sa do pokračovania dobrodružstiev:
