Na ceste zdolať Kilimandžáro
Vzhľadom na aprílové počasie, kedy v Tanzánii prevládajú dažde, sme zvolili ľahšiu výstupovú cestu, zvanú Marangu route. Hovorí sa jej aj coca-cola way, lebo sa tadiaľto premelie veľa ľudí a je zvládnuteľná i pre tých menej pripravených, ktorí si dajú takmer všetko vynosiť miestnymi.
My sme to však nechceli mať až takto „fejkovo“. Na to sme príliš emancipované a ešte k tomu aj športovkyne. Tak sme si presadili, že si hore povlečieme svoje odľahčené 10-kilogramové batohy, z ktorých sme nejaké veci odložili na ubytovaní, samé. Veď nech to má čaro zaslúženého. Vybojovaného.
No aj tak sme sa museli držať minimálnych miestnych pravidiel, čo znamenalo, že s nami šli dvaja sprievodcovia, štyria nosiči na jedlo a vodu, plus jeden kuchár. Strašný luxus, na ktorý sme neboli zvyknuté. Občas nás nutkalo im s dačím pomôcť. Nenechať sa len tak obsluhovať. Veď my predsa nie sme z cukru. Nie sme nič viac.
Okrem plnenia vlastných snov sme sa rozhodli spojiť výstup na Kilimandžáro aj s pomocou iným. Keďže kamarátka je veterinárka a ja mám doma tiež zvieratká ako vlastné deti, tak sme si vymysleli zbierku na pomoc útulkom. Pocit, že to nerobíme len pre seba, nám potom mal pomôcť počas posledných metrov výstupu. A či sa oboje podarilo, zistíte postupne v ďalších častiach blogu :)
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť blogu:
Dobrodružstvá dvoch backpackeriek v Tanzánii (1. časť)
Vitajte v Moshi
Toto mestečko, ktoré je opakovane nositeľom prívlastku „najzelenšie“ (okrem toho je aj veľmi čistučké) v celej Tanzánii, tvorí akúsi vstupnú bránu do Národného parku Kilimandžáro. Infraštruktúra je tu prispôsobená turizmu. Pozitívne prekvapia cesty európskeho štandardu. V blízkosti je jedno menšie a druhé väčšie letisko. Problém niekam sa dostať by nemal nastať.
Okrem samotného Uhuru Peak, čnejúceho sa do výšky 5 895 m.n.m. sa tu nachádza aj tretí najvyšší vrchol Afriky – Mawenzi s nadmorskou výškou 5 149 m.n.m. Tešíme sa, až sa ponoríme do tohto sveta afrických velikánov. Hádam nám na ne bude stačiť dych a poradíme si aj s redším vzduchom. Výškovú chorobu si odmietame pripúšťať :)
Cestu africkým autobusom treba za(pre)žiť
Cesta do Moshi bola rôznorodá. Autobus sa síce tváril ako „luxury“, ale bol skôr „adventurous“. No dobre, treba uznať, že tu na každom sedadle trónil len jeden človek. Akurát, že boli brutálne malé a kolená som mala v zadku pasažiera predo mnou. Takisto tu s nami necestovali žiadne zvieratká (na Madagaskare som zažila „spoluležiace“ chúďatká sliepky zviazané za nohy). Klíma sa zo začiatku snažila, ale ako ubiehali hodiny, pod 30 stupňov vnútri sme sa nedostali. Ale zase, palec hore za vodu, ktorú nám rozdali grátis hneď na začiatku cesty, keďže vieme, že táto životodarná tekutina má v Afrike cenu zlata. No dostali sme k nej aj oriešky, z ktorých sme si zase v ústach vyrobili Saharu. Približne na polceste sme mali nočnú prestávku. Vyskočili sme z autubusu ako ugrilované kurčatá, ktoré tesne pred smrťou trpeli na stiesnené priestory. Akurát, že vonku bolo možno len tak o dva stupne menej. Ale aspoň sme sa mohli poprechádzať. Autobusová spoločnosť tu mala dokonca stanovište s občerstvením. Jedlo bolo síce teplé, ale keď sme videli, ako nad ryžou a mäsom lieta rôznorodý hmyz, radšej sme sa rozhodli pre čaj. Nechceme sa predsa po…. Hneď na začiatku výletu :)
Dobrodružná aklimatizácia v Moshi
Na ubytovanie sme sa dostali niekedy nadránom. Už len matne sme vnímali cestu na našu „predkilimandžárovú“ základňu. Akurát si pamätám, že ma pozitívne prekvapilo, keď som zazrela na prašnej cestičke, ktorá sa javila ako celkom sľubný tréningový okruh, bežca. Fajn, nebudeme tu až za takých exotov, keď si budeme chcieť zabehať. Lebo predsa len, Tanzánia nie je Keňa.
Raňajočky ako svetlý bod dňa
Zobudili sme sa okolo desiatej, dali si neskoré raňajky, ktoré nás celkom chytili za srdce. Hold, ešte tu nie sme dlho a lokálne čerstvé ovocie je nám vzácne. Pochutíme si na sladučkých banánoch, melóne a papáji. Potom nasleduje omeletka s avokádom a toastíkom. Zapijeme to čiernym čajom a kávou, nech dobijeme baterky.
S horským vodcom sa dohadujeme na pláne výstupu. Kilimandžáro nás víta krásnym pohľadom. Z terasy vidíme, ako vykúka spod hmlového oparu. Tento obor sa zatiaľ tvári nesmelo a neškodne. No my tušíme, že keď budeme stáť tesne pod ním, budeme ho preklínať.
Vyrazíme zajtra doobeda. Dnes si v Moshi dáme deň na aklimatizáciu a oddych. Fajn, to už budeme menej rozbité. Možno. Závisí, čo dnes podnikneme :) Teraz sme sa cítili len na takú ľahšiu prechádzku. No tušili sme, že sa to večer zmení a isto vyrazíme na nejaký poznávací beh. A tak sa aj stalo.
Plný ruksak peňazí
No ešte predtým sme si šli vybrať za ruksak miestnej meny. Tanzánsky šiling bol takou názornou ukážkou inflačnej priepasti. Hodnotu jeden dolár sme nazbierali až pri sume približne 2 600 týchto afrických bankoviek. Navyše bankomaty pustili vybrať tak 400-tisíc (približne 150 dolárov), nie viac. Fajne, tak to tu poďme vybrakovať na etapy. Niektoré veci bude totižto treba zaplatiť v miestnej mene. Treba aj tie nosiť v podprsenke, nielen doláre :)
Jedlo zoženiete aj o polnoci
Druhý task je nájsť obchod. Sme skromné. Postačí nám chlieb a voda. Plus spoliehame sa na ovocie a zeleninku na každom rohu. Niečo ako otváracie doby tu neexistuje. Neskôr zisťujeme, že aj v noci tu nájdeme obchodíky so základnými vecami na prežitie a miestnych vysedávať pri produktoch svojich záhradiek. Od hladu tu nezomrieme, stačí sa zorientovať.
Nevybehneš z ubytovania bez toho, aby si si zapamätala jeho názov...
Ale vybehneš. Štartujeme tak dve hodinky pred západom slnka s istotou, že sa stíhame vrátiť, aj keby čo. No jasné. Realita sa nám už spolu s blízkou budúcnosťou schuti smeje do ksichtu. Chrobáka do hlavy si nasadíme už počas prvého kilometra, kedy sa so Soňou zamyslíme, že či sme si vlastne zapamätali názov ubytka. Druhého rozhodnutím nechať jeden telefón nabíjať na ubytovaní a vziať si len ten trochu rozbitý, lebo v ňom sú stiahnuté offline mapy. Good job baby, good job. Prvých 6 kilometrov si ideme len taký freestyle a všímame si uličky, trhy, prírodu, pokojnejšie i rušnejšie časti. Potom sa spýtam Soni, že ako sa to teda vlastne volá naše ubytovanie, lebo má asi tristo slov. Niečo nás spoločne napadne, tak to zadáme do telefónu a ideme si na istotu. Slnko už sa chýli ku koncu svojej dnešnej cesty a nám navigácia ukazuje posledných päťsto metrov cez pole.
Len sa nám tá cesta nejako stráca. V blízkosti je nejaká internátna škola. Spýtame sa miestneho chlapca na cestu. Ochotne nás zavedie krížom cez pole. Ani nás neznásilní. Ani nezabije. Milý, slušný, nápomocný. Ďakujeme! Akurát keď prídeme po dvanástich kilometroch do cieľa zistíme, že to teda náš cieľ nie je. Podobných názvov ubytovaní a lokalít je tu viac. No dobre, poučenie do budúcna, nepodceňovať takéto veci. Bude to síce zanedlho strašne smiešne, ale aktuálne sme dosť v riti. Soňa to nazve slušnejšie. Máme problém. Ale čo by sme my dve spolu nevyriešili. Už sme si toho preskákali dosť. Rozhodneme sa, že nájdeme cestu späť do centra mestečka, tam niekde určite bude podnik s wifi, uložíme si aktivitu v hodinkách a zosynchronizovaním s telefónom zistíme, kde sme to vlastne vyštartovali a kde sa máme vrátiť. Znie to šikovne, že? :)
Stratené v poli, nájdené v bare
Tak hor sa naspäť cez to pole, tentokrát už skoro za tmy. Preliezame múrik. Potom sa prebrázdime niečím drsným, čo vyschlo možno ešte skôr než z toho stihol byť úžitok. Nasledujú drobné kríky. Znova tá internátna škola. Pomaly sa dostávame späť ku hlavným uliciam. Síce už tma ako vo vreci, ale mestečko je v týchto častiach osvetlené. Premávka stále živá. Až moc. Autá, tuk-tuky, bicykle, chodci… A máme tu aj bary. Rozhodneme sa pre tretí v poradí. Vypijeme každá liter limonády a za pomoci obsluhy, wifi a technológií sme doma. Takmer. Už len štyri kilometre na ubytko. To dáme. Ešte v normálnom čase. Ale už nebežíme, nechce sa nám. Tentokrát si zadávame do navigácie už správny názov. Zisťujeme, že bol ozaj veľmi podobný. Takéto zhody náhod a hneď je z toho dobrodružstvo.
Nevyskytneš sa v noci niekde na cintoríne v Afrike
Ale vyskytneš. Po približne troch kilometroch nás navigácia zase nejako divno vedie. Odbočíme z cesty na lúku. Chodníček postupne mizne vo vysokej tráve, tak sa musíme otočiť. Porozhliadneme sa v rámci svojich chabých možností v podobe jedného epilepticky blikajúceho telefónu po okolí. Nie, nezdá sa nám to. Sú to náhrobné kamene. Začneme sa smiať. Highlight večera prišiel. Všeličo sme už zažili, ale toto zrejme tak skoro nič neprekoná. Ocitnúť sa v noci uprostred cintorína niekde v Tanzánii hľadajúc cestu na ubytovanie, ktorého názov sme si blbo zapamätali.
Happy end a moslimská uspávanka
Vrátime sa teda z lúky plnej nebožtíkov na spevnenú cestu. Nepočúvame navigáciu hneď na prvý povel, stačí tak na tretí. A potom už to tu spoznávame aj potme. Na ľavej strane plot a pole, za ním letisko. Aj tie susediace budovy. Super, tak sme to dali. Poďme sa na oslavu toho navečerať. Chlebík s pomazánkou a rajčinami si vychutnávame v spoločnosti kocúrika, ktorý viac ako jedlo vyžaduje pozornosť.
Nocou sa rozlieha zaujímavý zvuk. Pýtali sme sa naň už ráno. Má náboženský pôvod. Je zvláštny. Ale má to svoje čaro. Moslimskí vlci budú vyť až do rána. Poďme ich popevy využiť ako uspávanku, nech sme zajtra fresh.
Čítajte ďalej:
