Z Moshi na Mandara huts
Kedy sa konečne aj my naučíme mať na háku?
Ráno vyrážame niekedy okolo deviatej. Vlastne už je štvrť na desať a raňajky ešte nie sú ani na stole. Naši vodcovia síce áno, ale spokojne sa dole rozprávajú s personálom. Využijeme čas na to, aby sme si final zbalili ruksaky a vyterigali ich z izby. Super, zatiaľ došla papanica. Zbaštíme zdravé raňajky opäť v zložení tanier ovocia + vajíčka + pol litra čaju a ešte prežúvajúc nasadáme do auta. Máme pocit, že sme tu jediné, čo sa ponáhľame a snažíme sa byť všade načas. Tento náš slovenský „zlozvyk“ si často uvedomujem práve pri cestovaní. Učím sa mať stále viac na háku, lenže hold po návrate na rodnú hrudu mi to zase naša spoločnosť čiastočne vytlčie z hlavy. Že veď poďme sa radšej stresovať, to tak má byť...
Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie
Pred autom dáme úvodnú premotivovanú fotku a môžeme vyraziť. Auto nás vezie približne hodinku a pol ešte bližšie pod hory. Počas cesty máme sto plus jeden otázok. Či je Tanzánia aj štatisticky taká bezpečná ako sa nám javí? (Dobre sa nám javí, Tanzánia je jedna z najbezpečnejších afrických krajín). Či prevažujú moslimovia aj na pevnine, alebo je to tak len na Zanzibare? (Na pevnine je to pol na pol). Kde sú všetky ženy? Javí sa to tu, ako keby výrazne prevažovali muži. (Nie, len cez deň pracujú na farmách). No dozvieme sa odpovede aj na tie, čo sme sa nepýtali. (O tom, že byť veľmi chudobný v Afrike znamená byť doslova odsúdení na smrť – žiadny prístup k lekárovi, liekom, lepším potravinám, bez priateľov, málokto o vás zakopne… Sprievodcovia sú ukecaní. Čo nás ešte bude fascinovať v ďalšie dni. Oni jednoducho nemajú také tie svoje ranné alebo večerné chvíľky ticha sami so sebou, jednoducho stále melú. Hold, iná kultúra, iný temperament.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť zápiskov z Tanzánie.
Je odštartované
Štartovacia čiara výstupu sa nachádzala približne 1 900 metrov nad morom. Prvý deň nás čakalo 8 a pol kilometra s 900 výškovými metrami. Rozhodli sme sa trek začať v trailovkách, nech máme ľahšie nohy. Navyše ako bežkyne sa v nich cítime ako ryby vo vode.
Na začiatku nás privítalo slniečko a obávali sme sa, že to bude kvôli tomu „trápenka“, ale stačilo pár minút a všetko bolo inak. Zatiahlo sa a my sme si užívali temný chládok miestneho pralesa. Postupne začalo i kvapčať. Stále viac a viac. Popŕchanie prešlo v dážď. Tak sme boli nútené vytiahnuť si pršiplášte. Hoci dážď pôsobil osviežujúco, veci v ruksaku, zahŕňajúc náhradné topánky, spacák, bundu i noťas, bolo treba chrániť. V takomto skleníkovom móde sme prešli zopár kilometrov. Na polceste v kempingovom posede sme si dali obed pozostávajúci z vajíčka, sendviča, kuriatka, koláčika, jabĺčka a jogurtu. Po prvýkrát sme boli v riti z pestrosti stravy takto mimo civilizácie. Ani sme všetko nevládali zjesť, tak sme sa podelili s nosičmi.
Do rieky
Počas druhej polovice cesty sa striedal silný dážď so slabším. Tak som si niekoľkokrát skladala a znovu dávala kapucňu. Keďže som však pod ňou mala okuliare, nebol to zrejme najlepší nápad. To som vzápätí zistila, keď som tento pohyb urobila na mostíku nad riečkou. Samozrejme, že mi drbli dole… A samozrejme, že som ani chvíľu nerozmýšľala nad tým, že ich pôjdem do tej mútnej hnedej vody hľadať. Nerozmýšľala som ani nad tým, čo tam žije mimo mojich okuliarov. A tak som si pekne krásne vyzula topánky a skúsila hĺbku. Bola len po kolená. Pohoda. A dobre padlo. Milujem otužovanie a ani v Afrike si ho neodpustím :)
Aj by to bolo ľahké, keby...
Posledný kilometer doslova leje. Pod nohami máme hlboké bahnisté kaluže, ktoré sa už ani nesnažíme obchádzať. Popravde, ide sa cez ne lepšie ako lavírovať cez veľké kamene a prekombinované korene stromov. Stúpanie sa na záver vygraduje. Na začiatku to bola taká nenáročná prechádzka lesom. Aspoňže nám to počasie a náš náklad na chrbtoch trochu sťažili. Lebo inak by sme len ten jeden kilometer mohli prirovnať k stredne náročnej tatranskej turistike :)
V prvom kempe
Kúsok poobede sme došli do chatovej osady zvanej Mandara Huts, nachádzajúcej sa v nadmorskej výške 2 720 m. n. m.
Hm, dnes to bude ako keby sme spali na Gerlachu. Potom budeme v Alpách a nakoniec niekde v oblakoch...
Kemp vyzeral pekne aj komfortne. Akurát vnútri bolo zimšie než vonku, takže hor sa hneď do tepla spacákov. Asi v nich budeme aj večerať :) No ešte predtým sme sa prinútili zhodiť si mokré veci na terasu a nechať ich ak aj nie uschnúť, aspoň trochu prefúknuť. Tušili sme, že zajtra bude čas na vyťahovanie turistických topánok, ktoré sme si pôvodne chceli dať až na záverečný úsek, lebo veď trailovky sú komfortnejšie… No nič. Spolu s nimi začneme aj novú sadu trička, kraťás a ponožiek. Potom, keď to všetko uschne, budeme prevracať na druhú stranu :)
Všade dobre, v spacáku najlepšie
A čo teraz s časom? Vonku je síce nádherne zeleno, ale podchvíľou prší. Signál ani internet nemáme (na simku sme sa vyprdli a wifina je tu extrémne drahá slúžiaca predovšetkým ako spojítko medzi skupinami a chatami), a v ďalšie dni to bude rovnaká očista. Vymákneme chvíľku, keď vonku len máličko kvapčí a ideme sa pokochať bujnou vegetáciou obklopujúcou chatky. Potom spoznať záchody, ktoré máme my šťastlivkyne hneď oproti zopár metrov. Vonku je umývadlo aj s tečúcou vodou, čo je luxus, ktorý predpokladáme, že so zvyšujúcou sa nadmorskou výškou zmizne…
Nie sme tu úplne sami. Hoci chatky zívajú takto mimo sezóny prázdnotou, máme suseda. Mladík z Číny, ktorý sa sem vybral skúmať zaujímavé rastlinstvo. Najmä jeden špeciálny druh stromu, ktorý rastie len v Národnom parku Kilimandžáro.
Energický človek usmievajúci sa od ucha k uchu, s ktorým by bola škoda nepokecať. Tak teda chvíľu kecáme. O cestovaní, krajinách, skúsenostiach…
Vrátime sa do chatiek a popri leňošení na posteliach, čítaní kníh či cvičení jogy zisťujeme, prečo je tu tak zima. Medzi latkami medzery aj centimeter. Asi šetrili drevom alebo to tu stavali príliš narýchlo. Ale čo, môžeme byť radi, že máme strechu nad hlavou a postele. Zvyšok istí teplý spacák a oblečenie. Som zvedavá, kedy príde ten čas, že si oblečiem na seba celý ruksak, aj to, čo na pôvodne na oblečenie neslúži. Pamätám si, že už som mala počas mrazivých nocí na sebe obal zo spacáka či dáždnika, alobal alebo sáčky všade možne. V jednom mestečku v Čechách mi v noci pred trailovým pretekom Pražská stovka robil závetrie taký obyčajný automat. Hold, človek je vynaliezavý, keď chce prežiť :) Teším sa, čo príde v ďalšie dni.
Sledujte naše dobrodružstvá aj ďalej:
