Ale to už sa prenesieme o pár desiatok minút a pár stoviek metrov ďalej. Vykračujem si po slávnej Regent street smerom k istej talianskej reštaurácii, naštvaný na Ostrovankinho šéfa že ju dnes drží v práci už asi len z rozmaru, keď mi tu zrazu zavibruje telefón. "Fasa...", vravím si, "prišla správa, už ju ten ... asi pustil.". Pridám do kroku, vyberiem telefón z vrecka a miesto správy svieti na obrazovke oznámenie o tom, že by mi ktosi chcel čosi poslať cez bluetooth.
Kvôli tomu srandovnému sluchátku, čo keď s ním telefonujem tak si každý myslí že sa rozprávam sám so sebou, mám bluetooth zapnuté neustále, ale človeka aj tak prekvapí, keď mu zrazu na rušnej nočnej londýnskej ulici chce len tak niekto poslať obrázok. Nepatrím medzi tých paranoikov, ktorí sa obávajú mýtu zvaného "mobilné vírusy" a s nadšením preposielajú každý hoax na túto tému, takže som bez váhania súbor prijal. Pokiaľ sa sťahoval do telefónu, zbežne som skontroloval jeho názov. Začínal písmenami HSBC... Obzriem sa za seba a zisťujem, že som práve prešiel okolo pobočky tunajšej banky. HSBC. A tu je ten obrázok:
