Anglicko. Tak pekne to znie. Privítalo ma až príliš symbolicky. Vytrvalý lejak ma sprevádzal od Stanstedu až do Readingu, kde som sa mal stretnúť so Shameem, u ktorej som si pár dní pred tým telefonicky dohodol prenájom izby. Odkazujúc sa na jej ukážkový prízvuk som bol rád, že nemusím bývať s "...nejakými pakistáncami". Na miesto stretnutia som dorazil s dvaapolhodinovým meškaním, nakoľko sme ešte pred pristátím viac ako polhodinu museli krúžiť okolo letiska (až sa divím, že nám to SkyEurope nenaúčtovala ako vyhliadkový let - mimochodom, v palubnom ponukovom lístku tejto leteckej spoločnosti sa konečne objavilo aj niečo na zahryznutie a dokonca za veľmi príjemnú cenu). Shameem po mňa poslala svojho muža a keď som sa s kufrom, počítačom a gitarou vteperil do malej chodbičky útulného domčeku zistil som, že i pakistánci môžu mať perfektný britský prízvuk. Keď mi ukázali izbu už som nemal síl namietať a už vôbec nie hľadať si iné ubytovanie a tak som ostal. Daroval som im knižku s fotkami zo Slovenska a šiel nakupovať. Myslel som si, že bed sheeting (paplón, perina, obliečky) býva štandardnou výbavou takýchto izieb, ale asi nie. Ani elektrické zásuvky si veľmi nerozumeli s mojimi spotrebičmi. A takto to šlo ďalej až som sa nakoniec celkom pekne zariadil. Dnes už moja izbička nie je len malá, ale i útulná.
Neodškriepiteľné pozitívum tohto príbytku je jeho vzdialenosť od budovy, do ktorej sa naša firma o necelé dva týždne premiestni. Vlastne nie celá, len oddelenie, na ktorom pracujem, ale to mi stačí. Druhým veľkým plus je vzdialenosť naozaj obrovského obchodu s hudobnými nástrojmi - doslova za druhým rohom sa nachádza miesto, ktoré raz ešte budem preklínať. Je to velmi zvláštne, ale veci sú tu omnoho viac na dosah, myslím teraz finančne. Necelá polovica výplaty a nádherný Fender Telecaster Thinline môže byť môj - to človeka veľmi zvádza. Viac sa ale asi teším na plánovanú dovolenku v Tibete. Alebo na Kube? Uvidíme...
Prvé dva dni som strávil s kamarátmi zo Slovenska - užili sme si parádneho Silvestra v centre Londýna, strávili noc so slivkami pána Jelínka a "hlučením pána Petrofa". Posledné dni pred nástupom do práce som sa poflakoval po Readingu, nakupoval drobnosti čo ešte bolo treba, prechádzal sa popri Temži a kŕmil labute a čajky, hľadal plaváreň, ochutnával miestne pivko, rehotal sa na nádherne originálnych názvoch krčiem (Pípa nádeje, alebo Pavlovov pes), snažil sa zorientovať v miestnych potravinárskych výrobkoch, uliciach i ľuďoch, opájal sa ležérnym tempom života novoročného Readingu a v pravidelných niekoľkohodinových intervaloch si šomral popod nos: "Zase chčije..."
Po dvoch týždňoch je to už celkom iné. Konečne som sa rozhovoril i po anglicky, mám bankový účet, u zamestnávateľa vyplnené všetky potrebné tlačivá vrátane telefonického rozhovoru o mojom zdravotnom dotazníku (proste som na všetko odpovedal "Yes, of course."), photocard na vlak, na kolenách služobný notebook, na poličke služobný i súkromný telefón (keď bude mať niekto chuť videotelefonovať, dajte vedieť), z kreditnej karty mi dnes stiahli 70 libier za registráciu na Home Office, na legendárne National Insurance number už mám potrebné tlačivo, poznám pár slovákov v Readingu a absolvoval som svoje prvé londýnske blogerské stretko (na ktoré som cestoval tri hodiny), ale to už je úplne iný príbeh. Pre dnes musím končiť, žiaľ, veľa toho nestíham. Je tu o hodinu menej ako na Slovensku (takže den má len 23 hodín). Budem pokračovalasom.
