Ak ste náhodou nečítali prvú časť, tak to ešte môžete napraviť. Blog tu.
Týždeň druhý
Po veľmi zaujímavom a úspešnom júlovom týždni som sa už nevedel dočkať augustového návratu. Medzitým som stihol aj týždeň turistikovať, kedy fotoaparát bol iba doplnkom výbavy, takže poďme radšej späť na Moravu, kde som sa foteniu venoval naozaj naplno.
Na úvod by som ale rád napísal pár slov na tému hrady a zámky a ich počet. Na slovenských weboch často čítate informáciu, že u nás máme najviac hradov a zámkov v prepočte na obyvateľa. Už dlho mi táto informácia rezonovala v mysli, po tohtoročnom lete som sa ju jednoducho rozhodol overiť a zistil som presne to, čo som očakával. Lebo to je zjavné už pri pohľade voľným okom, ani nepotrebujete štatistiky. Ani náhodou nie sme prví. Zatiaľ čo my máme cca 1 zámok či hrad na 9000 obyvateľov, v Česku je to jeden na každých 5400 a taký Wales má jeden hrad alebo zámok na 5000 obyvateľov. To len tak na okraj, štatistické okienko.
Ok. Poďme na Moravu. Na Moravu je ale pomerne dlhá cesta, škoda by ju bolo iba tak prefrčať. V lete 2019 (Bože, to je hrozne dávno) som si bol pofotiť najstarší, pravdepodobne ešte pred cyrilometodský, kostolík na našom území. Určite mnohým známy kostolík sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch. Mám odtiaľ pár naozaj krásnych záberov. V tom čase bol kostolík neomietnutý. Viditeľné kammené murivo mu dodávalo ten správny staroveký look.
Jeho výskumom sa vraj zistilo, že pôvodne bol omietnutý a že omietnutý bol ešte v 80tych rokoch minulého storočia. Tie osemdesiate roky beriem, samozrejme pravdepodobne existuje fotodokumentácia. Tým 9tym storočím som si ale nie celkom istý... To úzkostlivé trvanie na neistom pôvodnom vzhľade mi príde také kŕčovité, hlavne ak je strecha z moderného bramacu. Mne osobne sa neomietnutý páčil oveľa viac. Ale teda chcel som ho mať odfotený aj po omietnutí. Snažil som sa tam byť v cca rovnakom čase ako prvý krát, aby som čo najvernejšie zreplikoval podmienky. Nakoniec to bolo celkovo sklamanie, omietnutý stratil to typické čaro starodávnej stavby, neviem prečo sa nikto nestará o tú lipu v susedstve a nechali rozrásť tie mladé výmlaty zo zeme a nakoniec ani počasie sa v ten deň nekamarátilo tak ako by som potreboval. Čo už...
Cestou do Brna som si urobil ešte jednu zastávku, tentokrát už na Morave. Lokalita Pohansko. Známa je z dvoch rôznych dôvodov. Tým významnejším je archeologická lokalita staroslovanského veľkomoravského hradiska. Odkryté tu boli veľmožský dvorec, vlastnícky kostol, pohrebisko, rotunda, domy na kamenných a maltových podmurovkách, budovy s kamennými krbmi a hospodárske stavby, zahĺbené zemnice. Hradisko je obohnané dodnes viditeľným mohutným valom. Opevnené bolo škrupinovou hradbou.
Druhou atrakciou miesta je empírový lovecký zámoček zo začiatku 19teho storočia, ktorý patril rodu Lichtensteinov a bol súčasťou Lednicko - Valtického areálu. Zámoček stojí na juhozápadnom okraji bývalého hradiska.
Druhý deň som odštartoval celkom vo veľkom štýle neďaleko Brna. Zastavil som sa v Slavkove. Pôvodne renesančný zámok bol postavený v 90tych rokoch 16teho storočia. V druhej polovici 18teho storočia bola ukončená jeho baroková prestavba.
Slavkov u Brna sa preslávil počas napoleonských vojen, keď sa na poli medzi Brnom a Slavkovom odohrala tzv. bitka troch cisárov, keď sa bitky osobne zúčastnil francúzsky cisár Napoleon I. rakúsky cisár František I. a ruský cár Alexander I. V komnatách slavkovského zámku bolo po bitke podpísané tzv. francúzsko - rakúske prímerie, ktoré bolo neskôr potvrdené v Bratislave prešporským mierom, ktorý vojnu ukončil.
Zo Slavkova som zamieril juhovýchodným smerom. Dedinka Buchlovice a jej barokový skvost. Zámok dal postaviť na prelome 17teho a 18teho storočia gróf Jan Dětřich Petřvaldský ako dar svojej talianskej manželke. Zámok má charakter tzv. villy rustica a je jednou z najvýznamnejších talianskych barokových víl v strednej Európe.
Zámok bol práve v rekonštrukcii, pri fotení budovy na prvých dvoch fotografiách som mal za chrbtom ešte jednu menšiu časť, ktorá bola práve pod lešením. Tipujem, že budúce leto bude všetko hotové a zámok bude v plnej kráse. Rekonštruovali sa fasády, strechy, oplotenie...
Na tretej fotke je pohľad z parku na zadnú stranu zámku, našťastie ho prekrýva statný strom, lebo časť budovy za stromom bola tak isto ešte pod lešením.
Po Buchloviciach som pokračoval ďalej na juhovýchod do dedinky Modrá, na tématicky celkom odlišné miesto a síce archeoskanzen. Svoje brány pre verejnosť otvoril v roku 2004 a je vernou replikou opevnenej veľkomoravskej osady, všetky stavby sú doložené reálnymi archeologickými nálezmi, viacerými priamo z tejto lokality.
Obec Modrá leží v tesnom susedstve obce Velehrad, ktorá je významným pútnickym miestom a kde sa nachádza veľmi zaujímavý kláštorný komplex. Keď som odchádzal z Modré, bolo už pokročilé popoludnie a na kláštor bude treba veľa času, tak som ho tentokrát vynechal, ale určite sa sem čo najskôr vrátim.
Pri návrate do Brna som prechádzal dedinkou Bučovice, kde som si dopoludnia pri prvom prejazde opačným smerom všimol značku pri ceste, informujúcu o zámočku aj v tejto obci. Tento zámok mi nejako unikol, nevedel som o ňom a tak som odbočil s tým, že aspoň si ho rýchlo obzriem, či bude stáť zato.
Zámok nemá na pohľad tak atraktívnu architektúru ako zdobené barokové vily, ale je významnou ukážkou dochovanej autentickej renesančnej architektúry. Zámok má zaujímavú históriu, postavený bol koncom 16teho storočia a takmer od začiatku, až do zoštátnenia po 2. svetovej vojne, bol majetkom Lichtensteinov, keď 2 dcéry pôvodného majiteľa sa vydali za dvoch bratov Lichtensteinov. Asi 100 rokov bol sídlom šľachty, no neskôr sa stal administratívnym strediskom rodu, boli sem premiestnené účtovné kancelárie z Viedne a Ledníc. Tomuto účelu zámok slúžil ďalších 300 rokov, čo bolo pravdepodobne príčinou, že na zámku nedošlo k významným architektonickým úpravám.
Na tretí deň som zamieril južne, do vinohradov v okolí obce Veľké Bílovice z viacerých dôvodov. Je to miesto, kde pravidelne každú jar a jeseň chodím fotiť krajnu označovanú ako Moravské Toskánsko. Je to obdobie, kedy odkladám svoj infračervený fotoaparát a beriem do rúk klasické 7Déčko. Mal som konkrétny cieľ a ani dátum (12.8.) nebol náhodný. Smeroval som ku kaplnke sv. Cyrila a Metoda, miestnymi nazývanú Hradišťek. Jednak som chcel konečne z tejto lokality aj infračervené fotky, druhým cieľom bola obhliadka vhodného miesta na večerné zatmenie slnka, ktoré sa konalo práve 12teho augusta.
Po dopoludňajšom fotení kaplnky Hradištěk som zamieril pár kilometrov späť na sever, bližšie k Brnu, mieril som do chotára dedinky Klobouky u Brna, kde pri jednej poľnej ceste uprostred lánov stojí krásny, veľmi fotogenický orech. O tomto strome som už nejakú dobu vedel z fotografií iných fotografov, asi pred rokom sa mi ho na google mapách aj podarilo presne lokalizovať. Vlani na jeseň som sa ho teda vybral fotiť. Navigácia ma bezproblémovo priviedla k odbočke na poľnú cestu, kde mal niekoľko stoviek metrov od hlavnej cesty stáť hľadaný strom. Nebolo ho z cesty vidieť, kvôli zvlnenému terénu, ale teda odparkoval som auto, hodil na plece ruksak s fotovýbavou a vybral som sa poľnou cestou smerom k orechu.
Ja teda nie som veľmi na tieto veci medzi nebom a zemou, ale tu sa niečo prihodilo, čo si doteraz neviem vysvetliť. Kráčam poľnou cestou, oči uprene hľadia dopredu hľadajúc na svahu osamotene stojaci solitér. Pomaly som sa približoval k miestu, kde mal stáť strom, ale nič tam nebolo. O veľký kus ďalej v miernej dolinke stála skupinka stromov, ale to nebol ten môj. Chvíľu som sa obzeral, krútil dokola, ale nič, žiadna indícia. Ten strom tam nebol :-D. Sklamane som sa vybral späť, snažiac sa zdôvodniť si, čo sa stalo a jediné logické vysvetlenie bolo, že som sa zmýlil a miesto na mape, ktoré som si označil proste nebolo správne. Porážka sa priznávala ťažko, lebo v tomto som naozaj dobrý a baví ma hľadať takto miesta len podľa pár malých indícií. Sadol som do auta a proste išiel preč.
Tu by sa zdalo, že príbeh končí, proste chyba, nie prvá ani posledná, ale niekoľko dní neskôr som zhodou okolností šiel tou cestou znovu, je to taká zvlnená krajina, kopec dolinka kopec dolinka. A tak som schádzal autom dolu protisvahom, pred sebou vľavo od cesty som mal ten nešťastný svah, kde som "nenašiel" strom :-D Skoro mi vyskočili oči z jamiek, orech stál na svojom mieste uprostred poľa sám ako prst. Týčil sa nad horizontom a ja som neveril vlastným očiam. Miesto, kde som ho lokalizoval bolo správne. Jednoducho tam bol. A teraz nech mi to niekto vysvetlí ... ??? :-D
Toto je on:
V chotári susednej obce Borkovany som ešte pri hľadaní orecha identifikoval ďalší krásny strom, ktorý som pred tým na rozdiel od neho na fotografiách nevidel, ale získal si ma na prvý pohľad. Stojí cca 2kilometre vzdušnou čiarou na protisvahu oproti orechu. Od jedného vidieť druhý a od druhého prvý. Počas veterných dní si konármi navzájom mávajú ;-) Tento borkovanský solitér je čerešňa a pod ochranou jej koruny stojí trošku sa skrývajúci kríž. Rovnako krásne miesto. Už sa teším, keď si ich oba na jar odfotím aj na klasický foťák, tá čerešňa bude úžasná, keď bude v kvete.
Keďže som v tento deň plánoval večerné zatmenie slnka, neponáhľal som sa späť do Brna, hľadal som spôsob ako zabiť čas, ktorý mi zostával. Pár kilometrov západným smerom od Borkovíc som mal v mape zapichnutý ďalší špendlík v dedinke Židlochovice. A vzhľadom na spomínanú hustotu kaštieľov a zámkov, to nebolo inak ani tu, mieril som k miestnemu zámočku. Ale očakávania boli tentokrát trochu iné ako zvyčajne. Prvú obhliadku si robím práve cez google mapy, kde návštevníci podobných miest radi zverejňujú množstvo fotografií, ktoré výrazne pomôžu s takou tou základnou orientáciou a očakávaniami. A práve preto boli moje očakávania tentokrát vysoké a celkom iného zamerania ako obvykle. K zámku v Židlochoviciach totiž nepriliehal klasický upravený park s fontánami a živými plotmi rôznych tvarov. Zámok mal vlastnú oboru s danielmi, muflónmi a jeleňmi. Fotky na googli sa tvárili, že sa k nim dá dostať tak povediac na dotyk. Nevedel som čo presne mám čakať, ale tešil som sa.
Zámok má dlhú loveckú históriu, súčasnú barokovú podobu dostal v prvej polovici 18teho storočia. Aj v minulosti bol známy tým, že k nemu patrili rozsiahle bažantnice a obory pre vysokú raticovú zver. Samotný zámok dnes nie je prístupný verejnosti, nakoľko jeho priestory využívajú Státní lesy ČR. Ako môžete vidieť z fotiek, pre verejnosť je prístupná spomínaná obora, z ktorej som zámok fotil.
Obora za uzatvára iba v nočných hodinách, počas dňa je bezplatne prístupná, čo naplno využívajú miestne mamičky s kočíkmi či malými deťmi a zaľúbenci na prechádzky úžasným priestorom, kde môžete relaxovať v bezprostrednej blízkosti zveri, ktorá je celkom privyknutá na ľudskú spoločnosť. Na jelene som šťastie nemal, videl som dva v diaľke pri krmelci. Zaujala ma rodinka danielov, ktorá vo večernom slnku pokojne relaxovala a pri ktorej som strávil desiatky minút. Zaujala ma až na toľko, že som skoro zabudol na zatmenie a nedobrovoľne som musel oboru opustiť, aby som to nezmeškal. Cestou odchádzajúc som si všimol na susednej lúke polihávajúcu a popásajúcu sa početnú skupinku muflónov, ale už som nemal čas zabávať sa pri nich. Niekedy inokedy...
Týchto pár fotiek výnimočne nebude v infrared spektre ;-)
Nasledujúci deň som zamieril na východ od Brna, hlavným cieľom bol chvalkovický veterný mlyn. Naozaj krásne miesto, poskytujúce fotografovi množstvo možností na príťažlivú kompozíciu. Toto fotenie bolo ale tak trochu výsledkom môjho chybného úsudku.
12.8. okrem zatmenia slnka vrcholil aj meteorický roj Perzeíd, práve v noci z 12teho na 13teho augusta mali padať najhustejšie. No v podstate všetky články na webe k tejto udalosti písali, že aj nasledujúca noc bude ešte veľmi bohatá na hustotu meteoritov, aj keď teda ten hlavný vrchol mal byť 12teho. A tak som si naplánoval mlyn, lebo okrem infra fotiek som mal v pláne zostať do noci a nafotiť si Perzeidy padajúce ponad mlyn. Za tri hodiny ich spadlo 5 alebo 6. Škrípal som zubami, ale už sa s tým nedalo nič robiť. A to som mal info, že predošlú noc to sypalo už počas modrej hodinky. Jednoducho stačilo predošlý večer zostať po zatmení a zotmení na Hradištěku a boli by aj Perzeidy. Síce nie nad mlynom, ale boli by... Tak možno o rok, keďže nimi naša Zem prelieta každý august. Tak ako útecha aspoň fotka s Mliečnou dráhou.
Keďže som potreboval zostať blízko mlyna až do noci, samozrejme nebola to jediná lokalita na fotenie v ten deň. K jednej krásnej kaplnke v Koryčanoch som sa nedostal, lebo stojí na kopčeku zo všetkých strán oplotenom, či už súkromnými plotmi, alebo družstevnými oplôtkami, takže je celkom nedostupná. O kus ďalej som mal v mape ale ešte jeden špendlík. A síce na kopci nad obcou Roštín, kde stojí krásny fotogenický kostol.
V posledný deň som si naplánoval už iba miestnu atrakciu. Brnenské vodojemy na Žlutém kopci. Z týchto fotiek uzrel svetlo sveta samostatný blog.
Toľko leto, toľko infrared. Po tejto letnej náloži som už iba pár krát paberkoval a nejaké drobnosti ešte pofotil. Teraz sa už ale nervózne pozerám do kalendára a začínajú ma svrbieť dlane na jesenné Moravské Toskánsko. Ak vydrží počasie, tak budúci víkend (23-25.10.) by som mal stráviť na Morave ;-)
