Tento rok to bolo občas trochu zvláštne, no napriek tomu krásne fotenie. Počasie sa zahrávalo viac ako mi bolo milé a po čase som sa poobzeral aj po nových lokalitách, ktoré som doteraz nefotil. Tie najväčšie ťaháky, ako šardické biopásy, čejkovickú čerešňu, či Kaplnku sv. Barborky v Strážoviciach (tu som nakoniec neodolal, ako vyplynie neskôr) som tentoraz vynechal na úkor vyskúšania nových miest. Čo ale znamenalo objavovanie nových fotolokácií naslepo na úkor času, ktorý som mal k dispozícii. Mojim prvým recenzentom je dcéra. Keď sa ma spýtala, ako som spokojný, odpísal som jej, že tentokrát nie veľmi. Vysmiata mi odpovedala, že veď to píšeš vždy :-) To je pravda, lebo nikdy nevijde všetko na 100%, ale tento krát toho bolo viac ako som bol ochotný akceptovať...
Môj voľný víkend a prepoveď počasia sa stretli v jednom bode v piatok 18. októbra. Zobral som si deň voľna v práci a vyrazil na predĺžený víkend. Vyštartoval som ešte pred obedom, aby som stihol skontrolovať včas cieľovú lokalitu, lebo často sa stáva, že okolitá krajina môže byť v stave, ktorý nie je veľmi fotogenický. V takom prípade mám vždy pripravený plán B, aby som zbytočne nepremárnil čas, ktorý mám k dispozícii. V piatok som zamieril smer Kunkovice, kde stojí krásny veterný mlyn, ktorý som fotil aj na jar. Na úvod to bola pekná voľba, mám tú lokalitu naozaj veľmi rád. Bol som tam asi o jednej po obede, okolie mlyna bolo krásne, jednoliate políčka okolo ma veľmi potešili, no do zlatej hodinky zostávalo skoro päť hodín. Tak sa z plánu B stal plán C a vybehol som pár kilometrov ďalej zmapovať jednu z nových lokácií a síce išlo o stromovú alej nad dedinkou Bohaté Málkovice. Vysadená je pomerne hlboko v poli, tak som auto nechal na malej odstavnej ploche a vydal sa popri pásoch ovocných stromov poľom do kopca na horizont nad alejou. Počasie bolo nádherné, vzduch voňal jeseňou, slnko príjemne hrialo. Asi po 15 minútach chôdze som bol na mieste, kde ma čakalo to, o čom som písal pred chvíľou. Pole vľavo od aleje bolo neobrobené, škaredé, zarastené burinou, nemalo zmysel sa tým zaoberať. Možno na jar, ak ho zorú. Čo mám ale rád pri potulkách neznámou krajinou, je objavovanie nečakaného. A to sa presne stalo tu. V mieste, od kiaľ som chcel fotiť alej stačilo urobiť čelom vzad. To pole s tým posedom bolo úžasné, škoda trochu ostrého svetla, ale pofotiť si to bola jasná voľba. Jednak to bolo fotogenické samo o sebe. A druhak to pole bolo neopakovateľné. Myslím stav v akom bolo. Neviem prečo, ale porast, pravdepodobne ozimná pšenica, bola suchá, ako je vidieť na fotkách. Pole bolo žlté, zoschnuté, čo je situácia, ktorá sa možno už nikdy nebude opakovať. Pridávam tri zábery, no kompozičných možností tam je asi milión :-) Ani sa mi od tiaľ nechcelo a návrat je istota.
Podvečer som sa vrátil do Kunkovíc, kde som sa už tešil na mlyn. Navyše to bolo v čase keď vrcholilo aj nebeské divadlo tých dní a síce na ceste k Slnku míňala našu Zem veľká kométa. Mám ju odfotenú doma v Nitre, chcel som aj tu, krásna lokalita, minimálny svetelný smog, no nevydalo... Jej pozícia na večernom západnom horizonte bola ideálna na parádnu kompozíciu nad mlynom. No som rád, že mám aspoň mlyn vo večernom svetle. Bohužiaľ práve zo západu sa začala obloha poriadne mračiť a z kométy nebolo nič... Možno o 80 000 rokov, keď priletí späť. Dúfam, že bude jasno ;-)
Sobotné ráno som vyrazil na síce už fotenú lokalitu, do Vrbických vinohradov, kde je jeden známy fotogenický krík, ktorý som fotil vlani na jeseň a aj tento rok na jar, ale teraz som mal pripravenú inú kompozíciu. Bohužiaľ tentokrát bolo počasie celkom proti, ráno bolo pod mrakom. Nejaký záber som aj urobil, ale nebolo to nič publikovateľné. Ale aspoň som si otestoval ten pohľad a kompozíciu. Keďže už kvôli svetlu nemalo zmysel presúvať sa na iné miesto, zostal som a poprechádzal sa po okolí, hľadajúc pekné pohľady a výhľady. Nakoniec sa počasie umúdrilo, no slnko už bolo vysoko. Tak aspoň jeden cvičný záber z vinohradov.
Na sobotné večerné fotenie som mal opäť naplánované nové miesto. Šardický remízek. Skupinku stromov v poli. Je veľmi fotogenická, no jej pozícia je trochu nešikovná, v dolinke len kúsok nad cestou, ktorá prechádza okolo. Keďže som tu ešte bebol, bolo treba vyraziť na prieskum, pohľadať správne miesto na fotenie. Bolo to zložitejšie, ako som čakal, ale nakoniec som ho našiel. Tentokrát prialo aj svetlo. Na oblohe bol síce jemný závoj vysokej oblačnosti, ale bola rovnomerná, veľmi riedka a priehľadná, čo spôsobilo to krásne mäkké difúzne svetlo. Teda, krása je veľmi subjektívna veličina, no s touto fotkou som fakt spokojný.
Keď si predstavíte pokračovanie tej vlny po uhlopriečke zdola zľava smerom hore vpravo, tak tam po svahu až na horizont pokračuje klasický biopás s ovocnými stromami (titulná fotka k článku). Takto na diaľku to fotiť moc nešlo, musel som zbehnúť dolu, auto nechať dolu na ceste a vyšlapať si práve ponad horný koniec toho remízku. Bol to jeden z mála prípadov, kedy som teleobjektív vymenil za širokáč. Trošku zmena v uhle pohľadu, ale tá perspektíva má tiež niečo do seba.
V nedeľu som na svitaní nevstal :-) No a čo... Na podvečerné fotenie som riešil dilemu, že kam. Čomu dať prednosť a čo oželieť, tak aby ma to memrzelo. Zistil som, že to je nemožné, ale rozdvojiť sa zatiaľ neviem... Vyhrala to Terezínska linka. Ak ste si pozreli aj jarný blog, tak tam bola tiež, ale nebolo to ono. Práve preto padla voľba na toto miesto. A myslím, že nakoniec tohto fototripu vyšlo aj svetlo bez nutných kompromisov.
V posledných lúčoch som ešte stihol cvaknúť tento posed, ktorý je súčasťou lokality. Zhruba ponad posed bola fotená tá prostredná a tretia fotka Terezínskej linky. Podobne ako na fotke Šardického remízku aj tu sa svetlo trieštilo na veľmi jemnej vysokej oblačnosti do exkluzívnej kvality. Mňam ;-)
Budem sa už opakovať po stý krát, ale na miesto som ako vždy prišiel s malým predstihom. Aj keď na známe miesto, ale ako som už písal, nikdy neviete, ako bude lokalita vyzerať. No a potom sa môže stať, že máte trochu času, kým čakáte na to správne svetlo. No a výsledkom toho čakania sú nasledujúce fotky. Neviem, či sa vám tá kukurica zapáči, no mne tá hrana porastu prišla veľmi fotogenická ;-)
Pootočením sa o nejakých 45° doprava od kukurice sú tieto legendárne karlínske vlnky. V podstate tá predná vlna siaha až do fotky s kukuricou. Tentokrát ladené do hneda. Ako som spomenul, bolo to iba krátenie si času, svetlo je na môj vkus ešte trošku ostré a biele.
No a tu pôvodne mal jesenný fototrip končiť. Lenže ako som naznačil v úvode, neskončil. Tá Strážovická kaplička mi nedala pokoj, lebo som si ju počas víkendu stihol obzrieť. Kaplička leží pár kilometrov za Hodonínom, čo z Nitry nie je tak neprekonateľná vzdialenosť. Samozrejme to dopadlo tak, že som robil všetko preto, aby som čo najrýchlejšie našiel znovu prienik medzi dobrým počasím a voľným dňom. Takýto deň nastal o dva týždne v piatok, na deň všetkých svätých. Predpoveď sľubovala po rozplynutí rannej hmly krásny slnečný baboletný deň v podstate pre celú strednú Európu. O tom ako ten deň vyzeral, som nakoniec napísal samostatný blog. Ráno bola naozaj v Nitre hmla a naozaj sa počas dopoludnia rozplynula. Po skoršom obede som hodil foťák a statív do auta, azimut Strážovice. Počasie bolo fakt krásne. No iba do momentu, keď som prebehol cez Malé Kapraty. Záhorie utopené v hmle. Ok Peter, Záhorie nie je Morava, hmla je lokálny jav, Slnko svieti tak intenzívne, že tú hmlu vysuší. No hmla nebola lokálna a Slnko ju nevysušilo ani na Morave. Výsledkom je táto fotka. Nekomentujem. Môže sa páčiť, nemusí...
A čo myslíte, mohol som sa s takýmto koncom sezóny uspokojiť? No nemohol :-D Keďže babie leto sa držalo tento rok neobvykle dlho, o týžďeň v sobotu (9. novembra) repete. Skorý obed, foťák a statív do auta, azimut Strážovice. Tento rok mi to osud nechcel dať len tak, prechod cez Kapraty Trstín - Jablonica bol uzavretý, čakala ma obchádzka :-) Nakoniec ale všetko dobre dopadlo a priniesol som si nie len fotku kapličky, ale aj krásnu fotku stromu odfotenú naozaj v posledných minútach pred západom Slnka. Keď sa dobre prizriete, tak zistíte, že ten strom je na oboch fotkách.
Tak toľko teda tohtoročná jeseň. Tento rok sa možno trošku podarí aj zima. Možno, veď vieme... Ako hovorí jeden múdry vtip: chceš rozosmiať Boha? Povedz mu o svojich plánoch ;-) Vo februári idem do Brna, tak budem dúfať v zázrak....
