V určitej skupine svetových jazykov až na zopár výnimiek, ako je napr. gruzínčina, maďarčina či fínčina, funguje v gramatickom systéme jazyka rodový systém – t. zn. že rozlišujeme, ako napr. v slovenčine, medzi troma rodmi – mužským, ženským a stredným. Stolička je v slovenčine ženského rodu, možno ju nahradiť zámenom „tá“, stôl je na druhej strane však mužským rodom. Zaujímavosťou je, že podľa údajov World Atlas of Language Structures (WALTS), v ktorom bolo skúmaných 257 svetových jazykov je práve 112 takých, ktorých jazykový systém funguje na rodovom princípe. Z nich 50 rozlišuje medzi 2 rodmi, 26 medzi troma a 36 medzi štyrmi a viacerými.
Ak by sme sa však pozreli na jednotlivé jazyky, ktoré rozlišujú rody, našli by sme niekoľko zhodných prípadov, no vo väčšine prípadov tomu tak nie je. Všimnime si len nemčinu – der Stuhl (stolička) v mužskom rode, naopak v slovenčine v ženskom rode. Majú teda v nemecky hovoriacich krajinách iné stoličky ako tu na Slovensku? V tomto kontexte sa však môžeme pýtať o mnoho viac otázok, skúsme sa preto pozrieť na to, ako v slovenčine funguje systém rodov.
Gramatický, biologický a čo ak to nepasuje
O rodoch ako takých už bola reč vo viacerých publikáciách, ktoré sa nezaoberajú iba samostatnou gendrovou lingvistikou, no pokrývajú spoločenské, psychologické a neraz aj historické témy. Rodom sa však venuje aj samotná jazykoveda, a to medzi iným hneď dvom, ktoré sú pre jazykový systém najdôležitejšie. Tým prvým je tkz. biologický rod – je to rod, ktorý je v binárnom ponímaní, chápaný ako súbor biologických a fyziologických znakov (Sexus). Na druhej strane sa nachádza práve ten gramatický (Genus) – jazyková kategória, ktorá na základe určitých pravidiel a princípov zaraďuje podstatné mená (v slovenskom gramatickom systéme) do 3 kategórii. V slovenčine je gramatický rod pre celý jazykový systém dôležitý – určuje typ skloňovania podstatných či prídavných mien, ale aj tvar jednotlivých foriem slovies, zámen, čísloviek a príčastí, ktoré sa s podstatným menom zhodujú. Gramatický rod ovplyvňuje teda nielen lexikálnu, ale aj morfologickú a syntaktickú rovinu jazyka. Ako v tomto kontexte tvrdí aj Paulíny (1981) „okrem gramatického rodu treba brať do úvahy aj prirodzený rod. Prirodzený rod sa rozlišuje podľa pohlavia na mužský rod a ženský rod a rozoznáva sa len u ľudí a pri zvieratách.” V rámci týchto dvoch kategórii môžeme hovoriť o tkz. Genus-Sexus princípe, ktorý vyjadruje vzťah, príp. zhodu alebo nezhodu medzi týmito dvoma kategóriami. Vezmime si, napr. v prípade životných podstatných mien slovo muž – z hľadiska gram. rodu ide o mužský rod “ten” muž, z hľadiska biologického rodu ide o osobu mužského pohlavia – v tomto prípade ide teda o zhodu. Na druhej strane, vezmime si podstatné meno dievča – z gram. hľadiska ide o stredný rod (neutrum), z hľadiska pohlavia však ide o osobu ženského pohlavia – nech sa páči, nezhoda. Otázkou, ktorou sa bude treba zaoberať určite je, prečo je práve slovo “dievča” typické pre túto asymetriu. Narozdiel od jej mužského pendanta, teda slova “chlapec, ktoré KSSJ charakterizuje taktiež ako “nedospelú osobu” – je tvar významovo označujúci osobu ženského pohlavia v strednom rode - ale o tom potom.
V Morfológii slovenského jazyka z roku 1966 by sme sa však ešte dočítali, že “slovenčina je jazyk, v ktorom gramatický rod v prípade životných podstatných mien odráža prirodzený rod […]” (Dvonč, 1966) – je tomu však naozaj tak?
Stolička v ženskom rode, ale stôl v mužskom - a čo dievča?
Ak by sme sa chceli teda pozrieť na to, ako prišlo k tomu, že podstatné mená boli v slovenčine zaradené k jednotlivým rodom takým spôsobom, akým boli, povedzme si najskôr, že na tieto prístupy sa možno pozerať z viacerých uhlov pohľadu. Určovanie rodu môže prebiehať buď na sémantickej (významovej) rovine – to znamená, že všetky životné podstatné mená označujúce osoby mužského pohlavia, ako napr. muž, učiteľ, lekár, kráľ budú z gramatického hľadiska mužského rodu. Naopak, všetky životné podstatné mená referujúce na osoby ženského pohlavia budú patriť do skupiny ženského rodu – dcéra, letuška, právnička, kuchárka. Na prvý pohľad by sa teda zdalo, že životné podstatné mená môžu byť iba mužského, príp. ženského rodu, podobne sa na to pozerajú aj niektoré gramatiky slovenského jazyka v kontexte prirodzeného rodu. (Popovičová Sedláčková, 2021). Zároveň však existujú podstatné mená, ktoré sú rodu stredného, ktorý môžeme v slovenčine vnímať ako „neosobný rod“ (Popovičová Sedláčková, 2021) – takými sú práve dve skupiny podstatných mien, a to skupina nedospelých jedincov (dievča, batoľa, dieťa, ...) a mláďat (šťeňa, mača, žriebä, ...). Na sémantickej rovine však môžeme kategorizovať iba životné podstatné mená, naopak na morfologickej rovine (zaoberajúca sa zložením slov) možno klasifikovať aj neživotné podstatné mená v rámci rodov. V slovenčine, tak isto ako aj v niektorých iných slovanských jazykoch, je určovanie rodov silno orientované na základe sufixov – koncoviek. V rámci toho možno definovať niekoľko pravidiel, ako neživotné substantíva zakončené na tvrdú spoluhlásku budú zväčša mužského rodu (počítač, nôž, kôš, stôl, ...), životné podstatné mená m.r. budú zakončené na spoluhlásku (kamarát, otec, ...), -o (ujo, strýko, ...) alebo na -a (kolega, karikaturista, ...). Ženského rodu budú neživotné substantíva zakončené na samohlásku -a (košeľa, paprika, adresa, ...) , dvojhlásku -ia (televízia, definícia, munícia, ...) alebo na mäkkú spoluhlásku (dlaň, kosť, hodnosť), naopak životné podstatné mená budú zväčša končiť na -a (mama, teta, ...). Medzi neutrá možno potom zaradiť neživotné podstatné mená zakončené na koncovky –o (miesto, mesto, ...), -e (srdce, more, ...), -ie (vysvedčenie, námestie), -(i)um (múzeum, gymnázium). Životné podstatné mená stredného rodu budú potom končiť na -a (dievča, batoľa) alebo -ä (žriebä). Zaradiť sem však tiež môžeme tkz. kolektíva – podstatné mená, ktoré pomenúvajú skupiny osôb – študentstvo.
Z mužského rodu ženský
V rámci jazykového systému poznáme tzv. prechyľovanie, čo znamená odvodenie tvaru ženského podstatného mena od mužského pridaním koncovky. Tento morfologický proces ukazuje nadradenosť maskulína, teda mužského rodu, ktorý je v slovenčine základným a pôvodným rodom – t.zn. že mužský rod funguje ako lexikálna norma, ku ktorej sa následnej, v tomto prípade, pripájajú tkz. silné rodové prípony na naznačenie ženského rodu (Michálková: 2009). V praxi teda k podstatnému menu “učiteľ” pridáme koncovku “-ka” do formy “učiteľka” a vytvoríme tak substantívum ženského rodu. V slovenčine existuje niekoľko takýchto prípon, ako napríklad:
· -ka – taktiež pri PM štátnej, náboženskej, etnickej príslušnosti (kresťanka, Rakúšanka – neplatí však 100% - Turkyňa)
· ička (pedagóg – pedagogička),
· -yňa/kyňa – pri podstaných menách zakončených na -c (velvyslanec – velvyslankyňa),
· -ička – pri odvodených a prebratých PM s koncovkou -lóg (chirurg – chirurgička, biológ – biologička)
· -ica – zvyčajne pri samiciach zvierat (lev – levica, medveď – medvedica)
Okrem toho však v slovenčine ešte existuje veľmi malá skupina podstatných mien, pri ktorých maskulínum nevystupuje ako norma – t. zn. v základnom tvare je v ženskom rode a následnej k tomuto tvaru sa pridávajú koncovky, ako napr. vdova – vdovec.
Zaujímavosťou v rámci týchto morfologických procesov je, že slovenčina je naozaj jedným z najkreatívnejších jazykov – t.zn. že z veľkého množstva podstatných mien je možné vytvoriť ženský rod. Okrem toho však vďaka jej plodnej schopnosti vytvárať tieto tvary ju možno označiť za jeden z najdemokratickejších jazykov (Michálková: 2009). A pre zaujímavosť, niekedy dokáže byť v tvorení ženských tvarom PM popredu aj pred západnými jazykmi – v nemčine neexistujú ženské tvary vojenských hodností (generál, major, …) – v slovenčine ich však máme.
Jedna vec je, že je morfologicky možné vytvoriť celý rad ženských pendantov, druhá však však je to, či je daný tvar aj lexikalizovaný, teda slovníkovo uznaný. Na druhej strane je však aj otázka, či toto substantívum má zhodný význam s jeho pôvodným tvarom – inými slovami či ide o lexikálnu symetriu. Vezmime si napríklad slovo “učiteľ” – podľa KSSJ ide o osobu, ktorá z povolania vyučuje – to isté znamená aj slovný tvar “učiteľka”, no v rámci slovnej zásoby máme aj prípady, v ktorých táto lexikálna zhoda platiť nebude. Všimnime si kňaz je charakterizovaný ako - “kto z povolania vykonáva náb. úkony”, na druhej strane kňažka označuje osobu iba v pohanských či mytologických kontextoch. V tomto kontexte je prinajmenšom zaujímavé, že mužský tvar označuje reálnu, existujúcu profesiu, zatiaľ čo ženský tvar je v slovenčine odsunutý do mytologickej alebo historickej sféry. Takáto lexikálna asymetria môže byť dôsledkom dlhodobého vylúčenia žien z určitej spoločenskej či náboženskej funkcie – jazyk tu funguje ako odraz sociálnych mocenských vzťahov. Táto asymteria však môže byť aj silne nábožensky podmienená.
K tomu však existujú aj také tvary podstatných mien, ktoré možno použiť iba v jednom z gramatických rodov, no v jazykovej praxi môžu referovať na obe pohlavia – génius, osoba, sirota, samouk, …. . V niektorých gramatikách slovenského jazyka nájdeme taktiež zmienky o tkz. “bezrodových” lexikálnych jednotkách, ako napríklad človek – tomu však bude potrebné sa ešte podrobnejšie venovať.
Slovenčinu neoklamete
V slovenčine, podobne ako vo väčšine slovanských jazykov, je gramatický rod – vzhľadom na to, že ide o flektívny jazyk – veľmi úzko spojený s biologickým rodom. Závisí od neho nielen tvar podstatného mena, ale aj prípadne prídavné meno, ktoré sa naň viaže či jednotlivé tvary slovies. V porovnaní s nemčinou (rodový jazyk) či iným germánskym jazykom v slovenčine existuje viac slovných druhov, ktoré sú závislé od rodu – t.zn. že v slovenčine je potrebné vyjadrovať rod skoro vo všetkých komunikačných situáciách. Porovnajme si už len s angličtinou či spomínanou nemčinou:
I am ill. (prídavné meno ill je rodovo nepríznakové)
Ich bin krank. (príd. meno krank je taktiež rodov nepríznakové)
Som chorý. (príd. meno v slovenčine už je rodovo príznakové)
The company was closed yesterday.
Die Firma wurde gestern geschlossen. (1 rodový príznak – určitý člen pre ženský rod die)
Firma bola včera zatvorená. (2 rodové príznaky – firma a minulé príčastie zatvorená)
Pre zaujímavosť – v slovenčine prispôsobujeme rodom ešte aj tvary čísloviek.
Two cats are nice. (rovnaký tvar číslovky ako v základnom tvare)
Zwei Katzen sind süß. (rovnaký tvar číslovky ako v základnom tvare)
Dve mačky sú roztomilé. (odlišný tvar číslovky)
Two men are in the city.
Zwei Männer sind in der Stadt.
Dvaja muži sú v meste.
Tak a je to jasné, slovenčinu jednoducho neoklamete – bez nevyjadrenia rodov teda v slovenčine ďaleko nezájdeme.
Zdroje:
Kotthoff, H. & D. Nübling: Genderlinguistik. Eine Einführung in Sprache, Gespräch und Geschlecht. (2018)
Cviková, J. et. al.: Analýza významu a možností používania rodovo vyváženého jazyka. (2015)
Sedláčková Popovičová, Z. & Piatková, K.: Pragmatická gramatika 1. (2021)
Paulíny, E.: Slovenská gramatika. (1981)
Michálková, M.: Gender Asymmetries in Slovak Personal Nouns. (2009)
Nübling, D.: Genus und Geschlecht. Zum Zusammenhang von grammatischer, biologischer und sozialer Kategorisierung. (2020)
Diewald, G. & D. Nübling: Genus – Sexus – Gender. In: Günther, S. et. al.: Linguistik - Impulse & Tendenzen. (2022)
