Mala rada šport. Bola už dôchodkyňa, keď v dedine zaviedli satelitné vysielanie. Eurosport. Kúpila si slovník a dokonale sa naučila angličtinu. Tromfla aj vnúčatá. Krížovky lúštila takmer so zavretými očami, bol to krížovkový nadčlovek. Vedela šiť krásne šaty, a tak občas kamarátkam z okolia niečo ušila. Tie jej za to nechali vše bomboniéru, vše jej do ruky natlačili nejakú tú bankovku. Nerobila to pre zisk, robila to preto, aby sa stretávala s ľuďmi, s priateľkami. Každé skúšanie šiat bola udalosť, dámy dostali kávu, poklábosili.
Jeden deň jej niekto zaklopal na dvere. To skromné zaklopanie pravdepodobne zmenilo celý jej život. Otvorila. Za dverami stál cudzí, uhladený muž. Bez náznaku zdvorilosti vtrhol do bytu, v krátkosti oznámil že je exekútor a spisoval veci v byte. Dáma bola v šoku. Neskôr sa ukázalo, že jedna z priateliek, ktorá jej vtlačila vďačne 50 Kčs, ju udala, že dáma z toho neodviedla daň. Dôchodkyňa po zmene režimu netušila, že za občasnú pomoc sa treba niekde registrovať. Nuž darmo, neznalosť zákona neospravedlňuje. A tak syn s manželkou zaplatil právničku, a napokon i príšernú pokutu. Nazbierala sa z toho nemalá suma, pretože úrad sa rozhodol, že dane neodvádzala niekoľko rokov, že sa neregistrovala, atď.
Toto rozhodnutie dáme výrazne podlomilo zdravie. Doteraz vždy usmiata sa zmenila na klbko nervov. Hoci už nič nehrozilo, elán zmizol. Postupne sa začal objavovať vysoký tlak, nechuť stretávať sa s ľuďmi, bolesti nôh. A tak sa raz stalo, že hoci mala zdravotné problémy, k lekárovi už nešla. A tak jej postihnuté dieťa zašlo za lekárom samé a poprosilo ho o nejaké lieky. Lekár nejaké predpísal. Dieťa usúdilo, že nezaberajú a popýtalo ďalšie, no pre istotu dávalo aj tie pôvodné. A toto sa niekoľkokrát opakovalo. Ostatné dve deti boli zhrozené, že mama má zrazu toľko liekov. Netušili, ako k nim došla. Čo však bolo horšie, začali ďalšie zdravotné problémy. Vidiny, odpadávanie, dezorientácia, krv z konečníka, porucha reči. Inými slovami otrava liekmi. Dáma skončila v nemocnici, lekár ostal ordinovať naďalej.
Pravdepodobne kombinácia liekov spôsobila, že dáme sa (okrem iného) vypla časť mozgu. Ako keď zhasnete svetlo. Z čista jasna sa dostala do medicínsky obľúbenej skupinky, zvanej „Alzheimer". Po návrate už nemohla bývať s postihnutým dieťaťom sama, tak si ich oboch zobral syn. Starali sa o nich, no dáma mala naďalej problémy a tak bola odporučená 24 hodinová lekárska starostlivosť. Keďže bola silno naviazaná na svoje postihnuté dieťa, odporúčalo sa tiež, umiestniť ich do domova sociálnych služieb spolu. A tak, jedného chladného rána, šli. Bol to pekný domov, mali vlastnú bytovú jednotku, boli vlastne ako doma. Aj ten byt sa podobal, akurát mal o izbu menej. Dáma pookriala, stretávala sa s ľuďmi, pracovala v tvorivých dielňach. Brala lieky, na ktoré ju nastavili. Všetko bolo v pohode, ostatné dve deti ich chodili pozerať a mali radosť, ako sa opäť postavila na nohy.
Žiaľ zrazu istý lekár zmenil lieky. Na tie trebalo viac doplácať. Bločky boli vždy z iného okresu, hoci v meste kde sídli DSS, je lekární plno. Zmena liekov spôsobila, že keď ju raz deti prišli pozrieť, dáma bola absolútne dezorientovaná, vykrikovala, búchala si hlavu, strácala vedomie. Jej postihnuté dieťa sa na to pozeralo. Povedalo, že dáma už niekoľkokrát spadla. Personál o tom vraj vie. Bola sobota, a tak deti zašli do ošetrovne. Bolo zamknuté. Po 20tich minútach ošetrovateľka sucho vyhlásila, že nemôže nič robiť. Včera jej pichli ukludňovák - v záznamoch však tento údaj nebol. Dnes jej nedajú už nič, nemá jej to kto pichnúť. Áno, keď tam nastupovala, vtedy fungovala 24 hodinová starostlivosť. Teraz len cez týždeň a len do poobedňajších hodín. Takže do pondelka s ňou nemajú čo robiť. Dáma pri každom záchvate v kŕčoch a s krikom upadala do krátkych, akoby kóm. Deti prosili o záchranku. Odpoveď bola odmietavá, sem nik nepríde. Ale čo keď sa udrie? Však je samá modrina, však takto ju nemôžete nechať. Odpoveď bola, že keď má Alzheimera, môžu. Aj keby vyskočila z okna, oni si to majú ako obhájiť. A okrem toho, toto trvá už tretí týždeň, takže žiadne strachy. Deti majú byť kľudné, však nech sa pozrú akého krásneho veku sa dožila.
Boli v šoku. Všetky odvody, všetky platby za 61 rokov venovali tomuto štátu a teraz ten štát ani neposkytne záchranku ich mame. Zavolali záchranku teda zo svojho mobilu. Došla. Nemôžu ju vraj vziať, psychiatria cez víkendy neprijíma. Takto ju predsa nemôžu nechať, doprosovali sa príbuzní. Dve osoby zo záchranky si vymenili pohľady a s neochotou odpovedali, že ju vezmú. Nemajú jej vraj čo pichnúť, lebo lekár s nimi neprišiel. Deti odišli vyšokované, ale spokojné, že bude o mamu postarané. Bývajú kúsok. Cestou si uvedomili, že záchranári napriek dotazovaniu ani raz neodpovedali, kde mamu vlastne vezú.
Len čo zavreli za sebou vchodové dvere, zazvonil telefón. Dáma bola v rovnakom stave dovezená späť do DSS. Nikde ju neodviezli, len ju povozili po meste, nech je rodina v kľude. A tak deti začali na vlastnú päsť vybavovať nemocnicu. Tú istú, kde ju predtým dali do poriadku. Ošetrujúci psychiater pôvodne hospitalizáciu odmietal, že stačí zmeniť lieky. Po nich sa však stav zhoršoval a tak navrhoval ďalšiu zmenu liekov. Rodina trvala na prevoze do nemocnice. Prišiel pondelok a im sa to podarilo vybaviť. Volali do DSS. Dámu práve odviezla záchranka, opätovne spadla a udrela si hlavu, bola v bezvedomí. Zopakoval sa scenár zo soboty, akurát už boli v práci aj zdravoťáci. Zrazu záchranku zavolať vedeli. Na chirurgii spravili CT, žiadne poranenia, tak šup späť do DSS. Stále pokračovali vidiny, výkriky, dezorientácia, strata rovnováhy. Na ďalší deň bola prevezená na podnet rodiny do nemocnice, ktorú vybavili príbuzní.
Tam je aj teraz. Volali. Vraj bude už len ležiaca. Vraj už bude navždy potrebovať pomoc. Odteraz len plienky. Nekomunikuje. Napriek tomu, že 4 mesiace dozadu, keď ešte brala staré lieky, bola absolútne v poriadku. Tiež pri všetkých posledných návštevách sa dokázala pod impulzom príchodu správať, akoby sa nič nedialo, takže rodina nič netušila. Zhaslo svetlo v ďalšej časti mozgu...
Možno keby informovali rodinu o čudných stavoch skôr...Možno keby prvý lekár nekombinoval lieky bez prítomnosti a vyšetrenia pacienta...Možno keby ďalej nerobil svoju prácu a neposlal na druhý svet aj iného rodinného príslušníka...Možno keby mala DSS pohotovostného lekára...Možno keby 20 minút rodina v strese nehľadala v DSS opatrovateľku...Možno keby nezmenili svojvoľne lieky, na ktoré bola nastavená...Možno keby ošetrovateľ dokázal zavolať záchranku...Možno keby neboli tajné provízie za predpísané lieky...Možno keby sme sa pozerali na ľudí ako na ľudí, a nie nám pri pohľade na nich cinkala v hlave pokladnica...Možno keby priatelia ostávali priateľmi aj za dverami nášho bytu...
