Ako nie že by som stále sedela pred telkou alebo čo. Cez víkendy sa plne venujem prechádzkam v prírode. Dokonca som raz s Jankou (sestrou) navštívila hodinu niečoho, čo sa volá tuším aerobic. Po tom, ako sa na mňa valilo stádo zadýchaných žien striedavo z prava a z ľava som usúdila, že tieto divoké pohyby v sprievode burácajúcej disco hudby nebudú pre mňa. Ešte týždeň som sa strhávala zo sna s myšlienkou na to cvičenie, ktorého názov sa u nás nevyslovuje (aerobic...).
Janka mi cez víkend so sprisahaneckým úsmevom dala DVD tae-bo. Totiž kolegyňa to cvičí pravidelne a normálne že stratila tie pavúčie ruky. To by sa hodilo aj mne. A tak včera...
Bola som odhodlaná. Zo skrine som si vybrala tie najlepšie kraťasy (celkový počet kraťasov v skrini: 1ks), to najlepšie tričko ( celkový počet tričiek: žalostne málo, počet nositeľných tričiek, ktoré mi nie sú krátke: onen 1ks), vytasila tenisky z roku 1999, ktoré sa za svet nechcú rozpadnúť a naštartovala comp. No ale ale, dvd mi ponúka nejakú trápnu inštruktáž. Tieto čajové obkecávačky môžem kľudne preskočiť...tralalááá....hmmmmm....Začíname s tae-bo. To bude niečo pre pomalé hamburgerové americké zadky. 30 minút. Pche....Aha, tu máme niečo na 50 minút. Na to sa cííííítim. Klik-klik....Nóóó, vypadá to fajnuškavo. Zaťahujem žalúzie, otváram okno so sieťkou proti hmyzu, nech nevidno, ako tu tajtrlíkujem. Ešte odtlačiť tento stolík, natočiť monitor...
Klik-klik. Z obrazovky ma víta obrovský černoch, padne pár anglických viet (zrejme vtipných, pár cvičiacich ovečiek v pozadí sa zachichoce...). A začíname. Langová sa zmieta v rytme prvých tónov hudby. No a čo že mám problém s pravou a ľavou rukou a nohou, hlavne že cvičím. (Prečo ten idiotko musí stáť oproti mne? Potom sa vždy vyberiem na blbú stranu a mám pocit, že stále zaťažujem len jednu časť tela). Po chvíli už dvíham striedavo ruky a nohy, otáčam sa, vykopávam, skackám, zase vykopávam, boxujem...No aké čajové cvičenie toto, však sa ani nepotím....
O desať minút neskôr: Do prdele, toto čo je, však ja som spotená jak prasa, už sa ledva hýbem. Ale aha, aj oni sú tam spotení (na nich síce pražia reflektory svetla a majú tam zrejme krásne štúdiovo vydýchaný vzduch, kdežto ja tu mám tak, že za normálnych podmienok by som sedela skrkvaná v kúte zahádzaná kopou diek s horúcim čajom v rukách....).
O ďalších desať minút: Jazyk mi veje ako šál, dych dochádza. Musíííím to vydržať. One, two, three, .... Nohy sa trasú ako želé, ruky sa ani zďaleka nedvíhajú tak ako by sa mali.
Po tridsiatich minútach sa začínam zbožne modliť ku koncu tohto gulagu. Po ďalších piatich minútach sú moje prosby vypočuté, ujo začína spomaľovať. Posledné minúty sú venované už „len" naťahovačkám.
Končíme, Langová pije ako slávny mop z reklamy. Sprcha....óóó, blahodárna sprcha. Hmmmm....neviem sa vyhrabať z vane. Ruky sa trasú, nohy ako z gumy. Wau, asi to nebolo také čajové, ako sa zdalo...
Dnes je nad slnko jasné, že som sa precenila. Ráno som sa ledva vyhrabala z postele, svaly (paradoxne na chrbte) ma bolia strašným, doteraz nezažitým spôsobom. Idem do práce. Dúfam, že dnes je jasné, že klienti úvery nenačerpajú. Nie som schopná zodvihnúť ruku a podpísať sa pod to...
Ale inak- vrelo to tae-bo odporúčam.. Ten výborný pocit, ktorý trval cca dve a pol minúty po cvičení za to stojí...Teda možno...neviem...asi sa na to už vykašlem...
