Zvoní mi telefón. Bežne neznáme čísla nedvíham, no dnes mám sviatok, a preto si hovorím, že možno sa našiel zúfalec, čo mi chce zablahoželať.
„Dobrý deň, slečna Langová?" (hlas som odniekiaľ poznala)
„Zdravím, ako môžem pomôcť?" rozhodla som sa hrať na blbú (koniec koncov to až taká hra nebola, fakt som netušila, kto je na druhej strane)
„Mám pre Vás zásielku." (a je to tu...už si zo mňa zas niekto strieľa...nenávidím tieto lacné vtipy)
„Vááážne? Ale ja om si nič neobjednala. Dopočutia..." myslela som si, že ako som s mladým vykývala.
„Ale fááákt, stojím tu pred Vašou prácou."
„Aha, tak si ešte postojte, my otvárame za hodinu."
„Kde bývate?"
„No tééda mladý muž, Vy idete na to pekne z ostra..." (pokus o rovnako lacný vtip)
„Ale fakt mám pre Vás zásielku, a nebudem tu čakať hodinu."
„Okej teda, bývam..." poslušne som zahlásila svoju adresu. Veď uvidíme, kto z koho...
O necelú polhodinu sa mi ten zúfalec opäť ozval. Tentokrát pritvrdil, presviedčal ma, že stojí pri vchode. Tak som sa teda zobrala dole, ajtak som už išla do práce. A tam naozaj stál človek. Vôbec som ho nepoznala. Dal mi obrovskú kyticu a zmizol.
Kytica...a pre mňa...kuriér...ju priniesol...pre mňa...PRE MŇA...je MOJA...nie je možné...Neuveritelne sa mi roztriaslo celé telo. Ne-ve-rím... Môj ješitný životný sen sa splnil. MNE poslal chlap kyticu. MNE...A chlap na ktorom mi záleží. Neuveritelnééééé....
Odplávala som späť domov, aby som to rozdýchala, a hlavne aby to rozdýchala tá kytica, lebo jej evidentne chýbala voda. Letela som do roboty. V hlave plno myšlienok. V compe mail... Kam pôjdeme na večeru? Neuveritelnééé.....
Prvý krát v živote som si užila svoj vek a prvý krát som si uvedomila, ako strašne sa z neho teším. Nechcela by som mať ani o hodinu menej.
Už mi ostáva len zapnúť moju blbú myseľ a vymyslieť si novú "capinu", ktorú by mi mohol niekto splniť. Ale tomuto sa asi tak skoro nič nevyrovná...
