21.5.2006 9.45 h.Na letisku sme presne. Vybavenie vycestovacích formalít a odovzdanie batožiny nám zaberie skoro hodinu. S kabelkou naplnenou drobosťami potrebnými na cestu a hompáľajúcim sa fotoaparátom na hrudi sa presuniem k bezpečnostnej kontrole. Detektor kovov slabo pípne kvôli kovovým opätkom na mojich topánkach, vzápätí pocítim na svojom tele prehľadavajúce ruky príslušníčky ochranky, potom ospravedlňujúci úsmev, zaželanie príjemného letu a som dnu. Povzbudivo svietiaci nápis na tabuli odletov s časom 11. h ma aj s deťmi prenáša pomaly do krajiny plnej slnka, šťavnatého ovocia a histórie a ja sa neviem dočkať, kedy vstúpime do lietadla a poletíme v ústrety siedmim dňom vytúženého oddychu. Všetci zúčastnení zájazdu sa na seba usmievajú a krátia si hodinku čakania zdvorilým rozhovorom, pohárom chladnej minerálky, alebo čítaním časopisu. 10.30 h. Letištná hala ožije, úsmevy sa prehĺbia a na veľké sklá sa pritlačia zvedavé nošteky asi desiatich detí, čo čakajú spolu s nami. Naše lietadlo práve prirolovalo, no namiesto výzvy, že sa môžeme pripraviť na nástup, sa z reproduktoru ozve ženský hlas, ktorý nám oznámi, že náš let bude mať hodinové meškanie, pretože na stroji sa objavila malá technická závada. Hmmm... nie je to príjemné, ale... čo už... lepšie odstrániť malú technickú závadu, ako... pomyslíme si a znovu sa poslušne usadíme na tvrdé a nepohodlné modré sedadlá v letištnej hale. Náhodný rozhovor s niekoľkými zúčastnenými nám však prezradí, že táto hodina meškania nie je pre každého z nás rovnako "nepríjemná", istí ľudia totiž čakajú na letisku už od 1.h v noci. 11.30 h.V reproduktore letištného rozhlasu to zapraská, všetci sa s nádejou pozrieme kdesi dohora, odtiaľ však namiesto vytúženej výzvy zaznejú nečakané slová: Oznamujeme všetkým cestujúcim letu 2031 s plánovaným odletom o 11.h, že porucha lietadla je vážnejšieho charakteru a let sa zatiaľ odkladá na neurčito. Slovenské aerolínie vám ďakujú za pochopenie a budú vás informovať čo najskôr. Slovenské aerolínie sa nášho pochopenia dočkali, my však presnejších informácií nie. 14.00 h. Po otupných 3 hodinách nezmyselného posedávania a potulovania sa po hale dostávame občerstvenie (sendvič a coca-colu) a k tomu ubezpečenie, že odletíme o 18.h. Vidina ďalšieho čakania v hale plnej nepohodlných tvrdých sedadiel a bezprízorne sa potulujúcich účastníkov zájazdu sa stáva skoro nepredstaviteľnou. Na letisku sme do tejto chvíle už 5 hodín. 17.30 h. Uff... hodina H nastala. Informačná tabuľa vsak poskytuje o našom lete nemeniaci sa údaj: DELAYED. Úchytkom sa dozvedáme informáciu, že pre vadnú súčiastku sa išlo až do Viedne, okolo lietadla sa však nedeje nič také, čo by nasvedčovalo, že o 18.h. vzlietneme. Letušky a piloti dávno odišli a užívajú si pohodlie svojich domovov. Na rozdiel od nás, ktorí tvrdneme v zle vetranej a prehriatej sklenenej budove letiska už viac ako 8 hodín. Nervozita, hnev, trpkosť a zúfalstvo sa začína šíriť medzi ľuďmi ako nespútaná riava. Medzi 200 čakajúcimi sú starší ľudia, úplne malé deti a dokonca aj jedno postihnuté dievča na vozíčku. Sociálne zariadenia začínajú vykazovať známky nepoužiteľnosti, maličkým deťom sa míňajú plienky a mlieko pripravené na cestu, všetky potrebné veci majú rodičia v batožine, ktorú ráno pohltili útroby budovy. Okrem horúčavy, neuveriteľne vydýchaného vzduchu, stupňujúceho sa smädu a hladu na nás začínala padať bezmocnosť. Niekoľko odvážnych sa poberie do kancelárií SA, aby sa informovali na náš let. Ženy sa vrátia skoro s plačom, vraj nikto nič nevie, vraj máme čakať na pokyny. 18.00 h Dav sa pohne. "Pustite nás von, chceme sa nadýchať vzduchu..." ozývajú sa stále zúfalejšie výkriky okolo nás. " Prečo sú všetky okná a balkóny zavreté?"Zamestnanci letiska namiesto otvorenia okien volajú ozbrojenú ochranku. Fúúúha, tak to je nevídané. Odrazu sa cítime ako potenciálni teroristi, zločinci a väzni. Rodičia malých detí protestujú stále hlasnejšie. Poukazujú na neľudské podmienky, žiadajú otvoriť balkóny. Prichádza neuveriteľná odpoveď: "Statika balkónov je porušená, mohli by sa zrútiť!" Ľudia žiadajú okamžite príchod kompetentného zástupcu aerolínií. Vraj je na ceste. Medzitým sa niekomu podarí dovolať do televízie. Štáb TA3 príde behom niekoľkých minút. Do budovy k nám sa však nedostane. Kamery na diaľku snímajú rozhorčené, unavené a zúfalé tváre. 19.30 h.Do letištnej haly vchádza zástupca aerolínií. Dav šalie. Na hlavu pána výkonného riaditeľa sa zosype množstvo sťažností, nadávok a hrozba žaloby. Pán výkonný riaditeľ sa súcitne usmieva a rovnako súcitne nám vysvetluje, že nie sme klientmi aerolínií a tak ich nemôžeme žalovať. Vraj sme klientmi cestovných kancelárií, s ktorými máme uzatvorené zmluvy. Nie, nemôže nás pustiť von, smernice EÚ to nedovoľujú. Nie, nie si je vedomý porušenia akýchkoľvek práv cestujúcich. Áno, na závade sa pracuje. Nie, nevie nám povedať, kedy odletíme. Cestujúci chartrových letov musia počítať aj s možnosťou oneskorenia. Je mu ľúto, že to postihlo nás, ale občas sa to stáva. (Neskôr sa dozvedáme, že to občas je asi tak 3-4 krát za sezónu. Rekord drží skupina, ktorá strávila na bratislavskom letisku 12 hodín). Začínam mať obavy, že ten rekord trhneme. Chápavý a súcitný pán výkonný riaditeľ nám prisľúbi ďalšie občerstvenie. A tiež nám otvorí na chvíľu jeden z balkónov. Ale len pre matky s maličkými deťmi. Je mu vraj ľúto a veľmi sa nám ospravedlňuje, no nemôže pre nás urobiť nič viac. So sťažnosťami sa máme obrátiť na zástupcov cestovných kancelárií. Naberáme odvahu a naše protesty sa zlejú do jedinej otázky: "Kedy odletíme?"Pán riaditeľ sa unavene usmeje a povie: " O 21.30!" "A keď nie?" pýtame sa.Pán riaditeľ sa neveriacky na nás pozrie. Vari mu neveríme? Asi mu uniklo, že náš let bol už posunutý najmenej trikrát. " V tom prípade máme náhradné riešenie - požiadame české aerolínie o pomoc," odpovie neochotne. " Tak prečo ich nezavoláte hneď?" ozvú sa prekvapené výkriky v hale. " No... hmmm... to nie je také jednoduché... " odpovie a potom zadrmolí čosi o čerstvej posádke a letovom pláne a s ustarostenou tvárou, že sa musí ponáhľať, aby sa postaral najmä o potreby maličkých detí, odkráča. 21.30 h. Neodleteli sme. Do letištnej haly prídu zástupcovia cestoviek. Snažia sa nás upokojiť tvrdením, že nám stratený deň samozrejme preplatia. So žalobou na aerolínie to bude ťažké, to viete, na Slovensku je to proste tak, asi sa žiadnej satisfakcie nedožijete, podotkne nečakane úprimne zástupca našej cestovky. Vraj s tým treba počítať. Už druhýkrát za deň sa dozvedám, že sa to proste stáva, že s tým nič nenarobíme. 22.00 h. Dostávame občerstvenie. Sendvič so šunkou a cesnakovou majonézou nechcem vidieť najbližší rok! 23.30 h. Posledný oznam toho dňa: Lietadlo je neopraviteľné. Slovenské aerolínie požiadali o pomoc českých partnerov. České lietadlo je už vo vzduchu. Náš odlet sa uskutoční o 0.30 h. 0.30 h.Ešte stále sme v letištnej budove. Nevieme, či sa máme smiať, alebo plakať. Prestávame veriť, že vôbec ešte vzlietneme. Medzitým letisko odbavilo niekoľko sto ďalších dovolenkárov. Pridávajú sa k nám - čakajúcim. Ich lety sú rovnako ako náš, posunuté, neskôr sa dozvedáme, že pretrpeli 18-hodinové meškanie. 1.15 h.Heureka. Lietadlo je tu. Po 16 hodinách čakania strávených v letištnej hale môžeme konečne nastúpiť. Vítajú nás súcitné tváre českých letušiek a ich začudovaná otázka:"Prečo ste nás nezavolali skôr?" Ozaj, pán výkonný riaditeľ, prečo? To si naozaj myslíte, že vašu spoločnosť nemôže nikto zažalovať? Od roku 2004 sme predsa v EÚ. 22.5.2006 2.00 h.Lietadlo roluje. Naša dovolenka snov sa začína...
