Nemám rada surovcov a hlupákov... Zoznam autorových rubrík: ostrovné správy, ako sa rodia rozprávky, lebo medveď :), správy vo fľaši, dotkla som sa lásky, nauč ma povedať zbohom, deti a ich svet, dobrú chuť :), ľudia okolo mňa, tak mi napadlo, o čom sa (ne)hovorí, smiech je liek, zápisky spoza oceánu, Súkromné
Jedna kacírska otázka: "Čo keby sa všetky peniaze, ktoré sa teraz lejú do hokeja, naliali do biatlonu?" Nemali by sme väčšie šance medailovo uspieť a dostať tak do povedomia našu krajinu? Navyše, podmienky pre tento nádherný šport máme. A ak počítam dobre, 8 špičkových biatlonistov by nám mohlo získať rádovo aj 10 medailí :)
Dnes ráno zaznela v súvislosti s povodňami na Slovensku v správach TA3 veta: "Povodne sa odrazia aj na výške HDP". Neviem, kto bol tvorcom tejto správy a na čí popud odznela, ale prinútila ma zauvažovať.
Vladimír Majakovskij raz povedal, že skutočná poézia musí vždy aspoň o hodinu predbehnúť život. Niečo na tom je. Je krásne zaznamenať do veršov čosi, čo sa ešte len stane. Alebo čosi, čo pretrváva. Alebo čosi, na čo sa nezabúda.
Nie, nemyslím na žiadnu príslušníčku ženského pohlavia s menom Grácia, ktorú by ste hľadali po jeho boku. Myslím na iný význam tohto slova. Na pôvab a eleganciu Slovákovho herectva. A keďže som sa nedávno trošku kriticky obula do seriálu Búrlivé víno, presnejšie do účesov jeho hlavných predstaviteliek, tentoraz chcem pri tomto seriáli pochváliť najmä herecké umenie Mariána Slováka a nepochybnú gráciu, ktorú vdýchol svojej úlohe.
Kamoška ma dnes prichytila, ako nešťastne stojím nad niekoľkými tuctami kníh, ktorých som sa, na hanbu sveta, potrebovala zbaviť. Boli medzi nimi také, ktoré som v živote neotvorila, alebo také, ktoré už v živote neotvorím...
Nedávno mi kamoška hovorí: "Povedz mi, pre koho sú vlastne televízie? V hlavnom vysielacom čase idú reality show, a keď má človek chuť na nejaký dobrý film, tak ho nájde v programe ďaleko po polnoci."
Od malička mám rada čísla. Ale len tie nepárne. Neviem, ako sa to stalo ani prečo, ale stále verím, že prinášajú šťastie...
Kráčam so svojím psíčaťom cez park a vychutnávam si sviežosť rána, ktorá mi tak chýbala počas besných horúčav, čo pred mesiacom prevalcovali naše mesto. Na chodníku v diaľke vidím staršiu pani. Ide pomaly - z nohy na nohu. Občas sa pristaví, oddýchne, zahľadí do diaľky.
S príchodom prvej reality show, ktorá vyvolala rôznorodé pocity od zvedavosti až po pohŕdanie, som si myslela, že tento formát nebude mať na Slovensku nikdy veľkú sledovanosť, že zdravý rozum a vkus, jednoducho, zvíťazí nad zámermi dramaturgov. Mýlila som sa. Dnes je na obrazovkách niekoľko takýchto show - môj priateľ jednu z nich nazval "lacným pornom v priamom prenose", ja ich nazývam "hlúposťou v priamom prenose". Čo je však desivé - všetky majú údajne veľkú sledovanosť. Tak ma na tomto mieste zaujíma: Poznáte v svojom okolí jediného človeka, ktorý sleduje tie blbosti?
"Mami, asi by som mala podať LOTTO," napísala mi nedávno dcéra, keď sa na ňu počas krátkeho obdobia sypala jedna nepríjemnoť za druhou. Obdivujem jej zmysel pre humor aj pri najťažších životných peripetiach, len neviem, či to LOTTO pomôže. To skôr ten zmysel pre humor...
Som namotaná na Druhý dych. Výborný scenár, výborná psychológia postáv, skvelé herecké výkony. S výnimkou dvoch hlavných predstaviteľov, ktorých zmučený výraz ma prestal nadchýňať po pár častiach. Na rozdiel od hereckého koncertu Kamila Mikulčíka, Mileny Minichovej a Kristíny Svarinskej, ktorí v svojich úlohách excelujú a rozohrávajú neuveriteľnú škálu pocitov a výrazov. Napriek mojím výhradám voči mierne nudnému prejavu hlavných predstaviteľov a veľmi zdĺhavým prestrihom na tváre jednotlivých postáv, je škoda, že takýto dobrý seriál Markíza presunula na Domu.
Niekde v nejakej diskusii k smrti Whitney Huston som našla vetu: "No a čo? Veď sa to dalo čakať. Feťáčka!" V žiadnom prípade nechcem obhajovať túto časť jej života, no napriek všetkému, čo prežila a čo podstúpila, včera pre mňa zomrela speváčka. Veľký talent a neskutočný hlas. R.I.P., Whitney.
Možno je to len preto, že nedokážem byť ešte stále dokonale imúnna voči tomu, čo sa deje okolo mňa. Inak by to bol ten najlepší sitkom!
"Jedna farba predsa nemôže byť dosť pre život!" reagoval nedávno kamarát na moje priznanie, že zo všetkých farieb najviac milujem modrú, a ja som ticho žasla nad jeho schopnosťou vystihnúť tak veľa jedinou vetou. Mal pravdu. Jedna farba nestačí, tak ako nestačí jedna chuť, jedna vôňa, jedna melódia, jedna láska... Vlastne, keď tak rozmýšľam nad tým posledným spojením, jedna láska by možno aj stačila, aspoň mne určite...
Občas sa môj život podobá hojdačke. Nie tej bežnej, na ktorú sa dajú posadiť aj malé deti, ale tej bláznivej, ktorá sa dokáže otočiť okolo svojej osi. A ja sa vtedy ocitám v jej najvyššom bode zavesená dolu hlavou, všetko podo mnou sa zdá vzdialené a akési naopak a ja len tak visím a želám si, aby som sa vrátila znovu na zem a bolo všetko ako predtým. Viem, viem, nič nemôže byť ako predtým..
"Mám pocit, že už neviem písať pekne," posťažovala som sa nedávno kamarátke. "Z mojich slov sa vytratila romantika. "Skús sa zamilovať, uvidíš, ako ti to pôjde," podpichla ma kamoška. "Nie, nie, v tom to nie je," oponovala som jej...
V čase, keď som sa nasťahovala do nášho domu, mala som pocit, že nemôže byť nič horšie ako permanentné vŕtanie do panelu, obíjanie kachličiek, búranie a murovanie. Dnes viem, že je ešte niečo horšie. Plávajúce podlahy v bytoch a zaujímavý zvyk susedov chodiť po tých plávajúcich podlahách v topánkach s opätkami. Klop-klop-klop, dup-dup-dup, ozýva sa mi nonstop nad hlavou. Nedá sa to prebiť hudbou ani hovoreným slovom. Je to horšie ako mučenie irackých väzňov!
Niekto raz povedal, že najlepšie sa dá zarobiť na rúcaní civilizácie, iní tvrdia, že najlepšie sa zarába na jej znovubudovaní. Ja si myslím, že najlepšie sa zarába na ľudskej hlúposti...
Nie som demonštratívne zanietená Slovenka, socha Svätopluka mi netrhá žily, rétorika SNS mi je cudzia, nezatracujem iné náboženstvá, kultúry a tradície, napriek tomu ma vianočná reklama T-Mobile a T-com štve...
