Nikdy doteraz som si neuvedomovala silu osobného venovania. Nie, klamem. Ako dieťa som tiež dostala knihu, ktorú mi podpísala samotná autorka. Možno, tá spisovateľka v ten deň podpísala desiatky kníh, no pre mňa bola tá moja jediná. A možno práve vtedy sa zrodila moja túžba písať. Pre ten pocit, keď som držala v rukách svoju prvú knihu s osobným venovaním.
Pamätám sa, ako mi raz neskôr dcéra povedala: "Mami, aj tak si frajer, že píšeš knihy. My sme proti tomu len obyčajní mrkváci."
Nikdy som si nepripadala ako frajer. Možno aj preto, že dnes píše skoro každý. Alebo preto, že písanie je pre mňa rovnako prirodzené ako pre iných vyšívanie, maľovanie, či fotografovanie. Ale je pravda, že keď sa občas dívam na poličku so svojimi knihami, premkne ma hrdosť. Pretože, knihy sú to, čo zostáva. A osobné venovanie? To je úplne najväčší bonus. Už vidím moje vnúča, ako hopká do školy s knihou pod pazuchou a hrdo ju ukazuje ostatným deťom. "Toto napísala moja stará mama. Len pre mňa," ďobne malým prstom do knihy. A ostatné deti sa budú očarene dívať na pár jednoduchých slov, ktoré som vložila do knihy.
Takže, teraz mám v pláne ešte čosi "silnejšie."
V nasledujúcej rozprávkovej knihe bude hlavnou hrdinkou moja Emma. A bude bývať na brehu mora. A bude mať rada veľryby.
Napríklad takto:)
Na brehu mora stálo malé dievčatko a do vody hádzalo kamienky. Nebo bolo modré ako jeho oči a obláčiky bacuľaté ako jeho líčka. Volalo sa Emma. Na bielej verande za jej chrbtom sedel vysoký muž a čosi usilovne písal. Emmin ocko bol oceánograf, no dievčatko každému hovorilo, že jej ocko je oceán.
„Keby som tu mala nejakého kamaráta alebo kamarátku, s ktorou by som sa mohla porozprávať," vzdychla si Emma a zohla sa pre ďalší kamienok.
Ocko zodvihol hlavu a zakýval jej.
„Srdiečko, chceš vidieť niečo pekné?" zavolal na ňu.
Emma vďačne hopkala po bielom piesku a s úsmevom sa vyškriabala ockovi na kolená.
„Pozri," ukázal jej na počítači kratučký film.
Emma od prekvapenia urobila ústami veľké "O".
„A oni naozaj sú?" spýtala sa.
„Oni naozaj sú," usmial sa ocko.
„A ja som si myslela, že sú len v rozprávkach," vzdychla Emma.
No, za chvíľu budú asi len v rozprávkach, zamyslel sa ocko. Nechcel dievčatko rozosmútiť, tak nepokračoval.
„Ukáž mi ich ešte raz," poprosila Emma.
Ocko stisol gombík a na obrazovke počítača sa objavili veľryby.
Plávali pomaly a dôstojne. Len občas niektorá z nich vyfúkla do vzduchu obrovský oblak vodnej pary.
