Sedem rokov. Toľko má moje najstaršie vnúča a toľko čakala na vydanie moja rozprávková kniha. Nevedela som totiž, kam sa s ňou obrátiť. Nakoniec som ju ponúkla Slovartu a všetko zrazu išlo ako po masle. Kniha už o pár dní uzrie svetlo sveta aj s pôvabnými ilustráciami pána Juraja Martišku a ja sa neprestávam tešiť. Nielen preto, že vznikla na žiadosť mojej dcéry, keď jej maličká ešte nebola ani na svete, ale preto, že to bol vždy môj sen. Písať rozprávky.
Možno preto, že rozprávky má každý rád. Alebo preto, že nás vracajú do sveta detí. A ten je zo všetkých svetov najúžasnejší. Od detí sa totiž dá naučiť všetko, čo sme v dospelosti zabudli. Nepochybovať, nesúdiť, snívať a smiať sa. Občas aj bez príčiny. Len tak. Pre dobrý pocit. Tak sa totiž smejú deti.
Aj pre toto všetko som sa do toho detského sveta chcela aspoň na chvíľu vrátiť. Do sveta, kde mačka Malvína pečie tie najúžasnejšie krémeše a malý medvedík hľadá svoju mamu. Do sveta, kde najlepším kamarátom malého maca je hroch Hubert, a kde sa nakoniec všetko dobre skončí :)
Takže, tu je malá ochutnávka: O medvedíkovi bez mena (úryvok)
Správa o malom prišelcovi sa okamžite rozletela po celom Zvieratkove.
Na medvedíka boli zvedavé najmä deti a Hubert si pripadal naozaj dôležito, keď o pár dní viedol medvedíka do parku.
„Tak, toto je môj kamarát medvedík. Teraz býva u nás,“ povedal Hubert hrdo.
„Ako sa volá?“ spýtala sa žirafa Želka a nedôverčivo si premerala medvedíka od hlavy až po päty.
Hubert zrozpačitel. To je zvláštne, pomyslel si, mne to za celý čas nenapadlo.
Medvedík bezradne pokrčil plieckami. „Neviem, volám sa medvedík,“ povedal ticho.
„To nie je žiadne meno,“ odporovala mu žirafa.
„Nemôžeš sa volať medvedík,“ tvrdili mu aj ostatné zvieratká.
„A prečo nie?“ čudoval sa medvedík.
„Lebo každý sa nejako volá!“ ponáhľala sa s vysvetlením malá žirafa, „ja sa volám Želka.“
„A ja som Veronika,“ zasmiala sa veverička.
Veverička sa rada smiala. A mala rada zelenú farbu. Pristala jej k hrdzavému kožúšku.
Aj dnes bola oblečená v zelenej sukničke a zelenej bundičke. A na hlávke mala zelenú baretku. S anténou.
„No a ja som Peťko,“ zakrochkalo prasiatko radostne.
Peťko mal rád svoje meno, pripadalo mu veselé ako jeho tvárička a zakrútený chvostík. A bol naozaj rád, že sa narodil ako jedenásty a jeho mamke sa v ten deň minuli všetky mená, ktoré mala pripravené pre jeho desať súrodencov. Nerád by sa volal Prokop, Pius, Pablo, Prosper alebo Placido, a ešte neradšej Paris, Priscila, Pamela, Perla alebo Pink. Hoci to posledné meno sa mu celkom páčilo.
„Ale kto vám dal všetky tie mená?“ spýtal sa začudovane medvedík.
„No predsa naši rodičia,“ usmievali sa zvieratká.
Medvedík zosmutnel a zvieratká zrozpačiteli. Každému napadla tá istá myšlienka, len sa ju neodvážili spýtať. Okrem malého šakala Šaňa, ktorý začínal každú svoju vetu písmenom “A”.
„A ty kde máš rodičov?“ vyhŕkol skôr, ako mu v tom zvieratká dokázali zabrániť.
„Nemám rodičov,“zvesil medvedík smutne hlavu.
„Musíš mať rodičov,“ mudrovali zvieratká. „Nikto nie je bez rodičov. Musíš mať aspoň mamu.“
Medvedík zvraštil čelo. V hlavičke sa mu matne mihla spomienka na láskavú tvár jeho mamky. „Mal som mamu,“ povedal pomaly. „No stratila sa mi.“
„Mama sa nemôže stratiť,“ presviedčala ho Želka, „možno, že si sa stratil ty,“ povedala prísne.
Medvedík bol zmätený. Nepamätal sa na ten deň, keď sa stratil.
„A ako sa volala tvoja mama? To aspoň vieš?“ vyhŕkol šakal znovu.
Medvedík pokrčil bezradne plieckami. „Nepamätám sa,“ zašepkal.
„A ako vyzerala, to vieš ?“ vyzvedal sa šakal.
Medvedíkovi sa rozžiarili oči. „Bola najkrajšia na svete!“
„Hm, to nám veľmi nepomôže,“ mudrovala Želka.
„Keby si si spomenul aspoň na to svoje meno,“ dobiedzala.
„Ale prečo? Prečo je meno také dôležité?“ spýtal sa medvedík neisto.
„Pretože bez mena tu nemôžeš zostať,“ povedali smutne zvieratká.
