Kto to zažil, iste mi dá za pravdu, že rozchod partnerov býva bolestný, nech sa už uskutoční z akéhokoľvek dôvodu. Ak ho ťažko znášame my - dospelí, o čo ťažšie musí "stratu" jedného z rodičov znášať dieťa. Nechcem sa dotknúť hraničných prípadov, keď je rozvod obrovskou úľavou pre všetky zúčastnené strany, keď rodinu opustí násilník, či alkoholik, zaujímajú ma tie, keď sa rodičia rozídu z iných dôvodov a väzby medzi deťmi a rodičmi nie sú hlboko narušené. V takýchto prípadoch býva citové vydieranie partnera pomocou detí naozaj veľmi bolestné.Ak som v úvode článku navodila situáciu, že sa to citové vydieranie týka často mužov, nebolo to náhodné. A akokoľvek to vyznie z mojej strany "kacírsky", sú to naozaj najmä ženy, ktoré túto vetu (žiaľ) často vyslovujú! A nie je to z lásky. A už vôbec nie z lásky k dieťaťu. Tá vyhrážka býva plná nenávisti, pomsty, hnevu. Udiera na najzraniteľnejšie city. A nerobí nič preto, aby sa vzťah medzi rodičmi stal láskyplný. Ak totiž muž "zostáva" pri žene len zo strachu z naplnenia tejto hrozby, akú hodnotu má tá jeho "vyhrozená láska"? (Odvážim sa prorokovať, že si po čase nájde aj tak niekoho iného, alebo sa manželstvo rozpadne okamžite, ako deti dorastú.) Ak žena dokáže vysloviť takúto vetu, prípadne pre jej naplnenie urobiť všetko, aký vzťah má ona sama k svojmu manželovi a k svojim deťom? Ja však chcem vo svojej úvahe zájsť ešte ďalej. Čo nahráva ženám, že dokážu takýmto spôsobom pritlačiť mužov k múru? Istota, že majú na deti väčšie právo? Alebo istota, že po rozvode bývajú deti zverené do opatery matke? Verím, že to rozhodnutie je správne, napriek tomu sa odvážim spochybniť "moc", ktorú dáva do rúk ženám. Možno preto, že poznám osobne mnohých otcov, ktorí boli vystavení presne takémuto vydieraniu, hoci sa o svoje deti chceli napriek rozkolu v manželstve aj naďalej starať. Viem, viem, čo teraz napadne mnohým po prečítaní mojich viet.Ak sa chceli starať, mali zostať doma! Áno, súhlasím! Lenže... je tu niekedy to lenže. To staré známe "v dobrom aj v zlom", ktoré sa na začiatku každého manželstva zdá také jednoduché, niekedy jednoduché vôbec nie je. Moja úvaha v žiadnom prípade nie je obranou rozvodu, ale ak už niet iného východiska, myslím si, že nie je dôvod, aby detskí aktéri manželského zlyhania trpeli viac, ako je potrebné. A oni trpia! Dieťa málokedy dokáže pochopiť, prečo sa dvaja ľudia, ktorých ľúbi, nemajú radi, rovnako ako nedokáže pochopiť, keď mu jeden z nich zabraňuje stretnúť sa s tým druhým. Pretože to, čo sa stalo medzi dvomi dospelými, sa má týkať len tých dvoch a v žiadnom prípade ich detí. Dieťa nedokáže robiť medzi dvomi milovanými bytosťami sudcu a hoci býva mnohokrát rodičmi vťahované do ich problémov, nevie tie problémy pochopiť. Dokonca ani v dospelosti. Viem, o čom hovorím, zažívam to so svojimi deťmi doteraz. Milujú nás oboch, želajú si nás oboch a absolútne nechápu, prečo sa to medzi nami skončilo. Znovu opakujem, že sa v svojej úvahe nechcem dotknúť prípadov, kedy sa väzby medzi deťmi a "odchádzajúcim rodičom" chorobne narušili, ale tých, keď obaja rodičia svoje deti napriek rozchodu ľúbia. Na tomto mieste by ďalší mohli namietať, že na toto sú predsa súdy. Ony majú možnosť upraviť styk s dieťaťom. Áno, je to tak! Súdy sa o to všemožne snažia. A naozaj sa snažia dbať na potreby dieťaťa. Jedno je však isté, v prípade, že sa rodičia nedohodnú, aj súdy bývajú bezmocné. A prečo o tom píšem? Veta mojej priateľky vydolovala na povrch mnoho bolestných spomienok. Aj ja sama som voľakedy (ochromená smútkom nad odchodom svojho partnera) mala nutkanie naplniť podobnú hrozbu. V snahe zachovať rodinu a otca deťom, konala som vlastne kontraproduktívne, pretože hrozba, s ktorou som sa krátky čas pohrávala, nemala s láskou nič spoločné. Aj v mojom prípade išlo len a len o pomstu. Pretože nebolo pochýb, že môj manžel deti miloval a oni milovali jeho. Chcel sa o ne starať a naozaj sa staral. Čo by som získala nerozumnými zákazmi? Čo by získali deti? A verte, nebolo mi ľahko, pretože kedykoľvek som ich spolu videla, trhalo mi srdce na kusy. Neviem, čo bol ten zlomový okamih, keď som si uvedomila, že sa musím odosobniť, potlačiť niektoré city a myslieť na deti. Možno pohľad na ich šťastie v mužovej blízkosti, možno pohľad na lásku, akú si vzájomne prejavovali, možno spomienka na moje detstvo: Ja sama by som predsa nikdy nevedela súdiť ani voliť! A tak, kamarátka moja, aj keď viem, ako veľmi ťa bolí zrada tvojho muža, aj keď viem, ako veľmi mu chceš vrátiť aspoň kúsok tej svojej bolesti, nepoužívaj na to svojho syna. On svojho otca ľúbi a otec ľúbi jeho. Akokoľvek sa ti bude chcieť dať najavo trpkosť, nenávisť, hnev... zadrž! Sú stovky mužov, ktorí sa nielen po rozvode ale ani počas manželstva o deti nezaujímajú, nie je nerozumné brániť tomu tvojmu, aby sa o syna staral? Ver mi, tvoje správanie sa ti neskôr tisíckrát vráti. Napriek vášmu "rozchodu", bude tvoj syn vyrovnaným človekom, pretože bude mať lásku vás oboch. A o to pri deťoch ide predovšetkým. Aby vedeli, že ich rodičia milujú. Obaja!
