Keď som bola prvý raz v USA, asi zo všetkého najviac ma zaskočili presne tie vzdialenosti. A ešte niečo. Ľudoprázdno. Viem, viem, znie to neuveriteľne pre tých, ktorým sa Amerika spája s veľkými mestami, mrakodrapmi, preľudnenými bulvármi a obrovskými nákupnými strediskami podobajúcimi sa farebnému mravenisku. Moja dcéra však vtedy žila v malom mestečku na hranici dvoch štátov a ja som vďaka nej zažila čosi, čo som dovtedy poznala len z filmov.
Bolo to v zime, na Vianoce a v snehovej búrke. Mladí ma napriek zlému počasiu nasadili do auta a všetci sme sa vybrali na 500-kilometrovú cestu za druhými starými rodičmi, ku ktorým sme boli pozvaní. Po opustení "dcérinho" mestečka sme sa dostali na cestu pretínajúcu územie nikoho. S úžasom som sledovala krajinu pokrytú snehom, ktorá pripomínala zábery z ruských filmov - krajinu bez miest a dedín, bez jedinej usadlosti, dokonca aj bez kopcov a lesov. Dcéra mi vysvetlila, že je to preto, lebo ideme po náhornej plošine, ktorá nie je veľmi členená, a ja som odháňala nástojčivú myšlienku, že ak by sa nám tam pokazilo auto, nájdu nás až na jar. Všade okolo nás sneh bez jedinej stopy prítomnosti človeka, v malom údolí stíchnutá železničná trať a dvojprúdová cesta zarezávajúca sa do bielej samoty ako spomienka. Nikto oproti nám. Len my, naše auto a tá sci-fi krajina. Monotónny zvuk stieračov, žlté svetlá hladkajúce tancujúce vločky a vietor narážajúci do auta, ktoré sa vytrvalo predieralo nekonečnom. Na okamih som mala pocit, že sme jediní ľudia na Zemi, alebo, že to, čo sa mi deje, nie je skutočné, že som sa nejakým zázrakom ocitla v jednom z amerických "road movie", až na to, že za volantom nesedel ani George Clooney, ani Tom Hanks, ale môj zať.
Naša cesta na miesto určenia trvala deväť hodín a ja na ňu nikdy nezabudnem. Nezabudnem na fascináciu tichom, samotou a snehovým prázdnom. Takým odlišným od miest, ktoré som dovtedy poznala a zažila. Takým odlišným od nášho územia počmáraného cestami a posiateho mestami, mestečkami a dedinami nasledujúcimi jedna za druhou...
