Vypleštím oči. Hmmm, tak toto asi nebude prieskum verejnej mienky pre nejaký obchodný reťazec, banku alebo politickú stranu, uškrniem sa v duchu a už-už sa chystám mladíka poslať "do hája", no potom si to rozmyslím a odpoviem: "Objatie... "
"Fajn, ale prečo?" dožaduje sa mladíček vysvetlenia. Po tvári mi preletí tieň. Na isté správanie (nazvime ho dotieravosťou) som dosť alergická a tak sa rýchlo rozlúčim a odídem. Po pár krokoch sa prichytím, že mi tá jeho otázka nejde z mysle. Prečo som vyhŕkla objatie? Bozkávam sa predsa strašne rada...
A potom na to prídem.
Ak by som mala porovnať bozk s objatím, asi by som si na pomoc zobrala zaľúbenie a lásku. Pri zaľúbení (rovnako ako pri bozku) človek prežíva neuveriteľne silné pocity, také silné, že ho môžu dokonale zbaviť súdnosti, môžu navodiť dokonca dojem, že presne-TOTO-a-presne-s-TÝMTO je to pravé orechové, a tiež dojem, že sa to určite nikdy nezmení a že to nikdy nezoslabne... Lenže ono sa to zmení. Buď zaľúbenie vymizne, alebo sa premení na lásku. Po dvoch rokoch (toľko údajne trvá očarenie) sa nám už síce nechveje celé vnútro pri spomienke na toho druhého, nepodlomia sa nám kolená pri každom pohľade na jeho tvár, či telo, nezamdlievame pri každom jeho dotyku a dokonca sa nám vráti aj "zrak", napriek tomu nás blízkosť toho druhého napĺňa nepopísateľným šťastím, pokojom a radosťou. Ako to "moje" objatie...
