Nechápala som, ako by sa mohla blízkosť a dôvera dvoch ľudí zmeniť na pascu, pretože pre mňa je láska aj o priznaniach. K omylom, k slabosti, k nerozumu, k hriechom. Láska predsa nemá súdiť, ale objímať...Muselo prejsť veľa rokov, kým som pochopila, že čím viac človek o sebe prezradí, tým sa stane zraniteľnejším. A tiež, že len veľkí ľudia dokážu pochopiť priznanie (alebo ospravedlnenie) bez toho, aby si do človeka na záver kopli...(venujem všetkým, ktorí sa priznali... a tým, čo si nekopli, ale pochopili)
čím bližšie, tým ďalej...
Čím bližšie, tým ďalej, napísal Dušan Mitana na záver svojej Patagónie a ja som mnohokrát rozmýšľala, čo tým myslel...