Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(35)
Tak som si to dnes vyskúšala a skryla pod dáždnik dievča, čo moklo na zastávke autobusu neďaleko mňa. Jej úsmev bol čarovnou odmenou za to moje prosté gesto. Viem, že by si sa usmial aj ty, keby si ma počul, ako k nej pristupujem so slovami: môžem vám ponúknuť miesto pod mojím dáždnikom? pretože by ťa napadlo to isté, čo napadlo v tom okamihu to dievča aj mňa: takéto slovíčka predsa hovorievajú v starých romantických filmoch hrdinovia s uhrančivými očami vyvoleným svojho srdca...
Ďakujem ti, môj milý, za ten darček aj za ten nápad, myslím, že ma poznáš tak dobre, že si vedel dopredu, že niečo také raz urobím. Je to zvláštne, v mojej blízkosti žije množstvo ľudí, ktorí ma poznajú od malička a predsa nevedia o mne ani jednu tisícinu toho, čo ty, hoci ty ma poznáš len dva roky. Rozmýšľam, čím to je, že prejdú celé týždne a my sa jeden druhému neozveme a potom odrazu pípne tvoja smska, alebo si v pošte nájdem od teba mail a medzi riadkami si prečítam to tvoje prosté: zasmej sa, potrebujem vedieť, že sa ti darí a že si šťastná a ja viem, že keby som čokoľvek potrebovala, pribehol by si mi na pomoc, pretože si sa v jeden deň proste rozhodol chrániť ma. Takže mi dnes na tej zastávke odrazu úplne prirodzene napadlo, že tým mojím skutočným dáždnikom si už dva roky vlastne ty...
