Dane začali po tvári tiecť slzy. Ach, Maroš, ako môžeš...? Žalúdok sa zovrel a zmenil na päsť. Skrútilo ju. Určite to teraz spolu robia, určite sa milujú a on ju hladká a šepká jej do ucha slová, ktoré šepkal vždy jej. Ležala mu občas v náručí len tak - bez pohnutia a nútila ho, aby sa hral s jej telom. Určite to spolu robia, pomyslela si masochisticky.
„Dokážete nemyslieť na jeho neveru?” spýtala sa jej včera tá mladá psychologička. Na nose priveľké okuliare a na krku jemná retiazka s krásnym príveskom. Dana z neho nevedela odtrhnúť zrak. „Nie, nedokážem,” priznala sa. „Mali by ste sa o to pokúsiť.” „Nedokážem to,” vybuchla. „Vy by ste dokázali?” Psychologičku zalial jemný rumenec. „Nikdy som sa neocitla v takej situácii,” priznala sa skoro kajúcne. Tak potom nemôžete vedieť, aké to je, chcela vykríknuť Dana a nahnevane si pomyslela, že každá psychologička by sa mala minimálne raz rozviesť, prísť o zamestnanie, byť sexuálne obťažovaná, znásilnená, potratiť, pochovať dieťa alebo rodiča, prekonať rakovinu, pobudnúť vo väzení, mať muža násilníka, neverníka, psychopata alebo alkoholika... Aby vedela, aké to môže byť. Ako hnusne to môže bolieť...
Dana prudko smrkla a utrela si rukou slzy. Tie na brade boli skoro studené. Prečo sa hovorí, že slzy sú horúce, pomyslela si začudovane a prevrátila do seba hnedý mok. Bude na mol. No a čo? Potom sa možno bude vedieť preplaziť do svojej izby a ľahnúť si do prázdnej a studenej postele. Alebo zostane tu - na sedačke. Schúli sa do embryonálnej polohy hľadajúc teplo a objatie. Len trochu sa zohreje a potom vstane a niečo urobí. No teraz ešte nie...
(úryvok z knihy Nauč ma povedať zbohom)
