Keď som bola malá, videla som jeden film s úžasnou Sophiou Loren a Marcellom Mastroiannim. Nepamätám sa, ako sa volal a dokonca si veľmi nepamätám ani dej, len jednu epizódnu scénu, keď obom hlavným hrdinom po milovaní mama nechala na podobločnici domu veľký košík s vajíčkami a Marcello (alebo Sophia?) urobili z tých vajec obrovskú omeletu. A napráskali sa. Nerozumela som tej pointe, ale ako hovorím, bola som malá. Alebo len strašne-strašne neskúsená.
Nepoznala som hlad po premilovanej noci, nevedela sa bozkávať a červenala sa pri hviezdičkových filmoch, ktoré sme doma nemohli pozerať, no moja úžasná starká nám ich dovolila s tvrdením, že rodičia sú na to, aby vychovávali a starí rodičia na to, aby rozmaznávali.
Neskôr som ten hlad krásne spoznala.
S úsmevom si spomínam na svoje prvé milovanie v sene, neviem, prečo sa ľudia túžia milovať v sene (to majú z tých hlúpych romantických filmov :), skúsila som to samozrejme aj ja, ale z celej noci si pamätám len ostré kostrnky hrubej vyschnutej trávy, ktoré ma nemilosrdne pichali do tela cez mäkkú deku, jeho horúce dlane a naše vzájomné spovede, ktoré som potom dlho nemohla rozchodiť, ľudia by si nemali rozprávať o svojich bývalých láskach, aj keď to vyzerá také dôverné, niekdy sa to všetko nevypláca a vráti sa to ako bumerang. Po polnoci spovede skončili a zostal priestor už len na nehu - na nesmelé a neskôr stále smelšie dotyky, takže, keď som sa ráno vypotácala z toho senníka, bola som bledá od šťastia a hladu, a horúca polievka, ktorú sme mali na obed (to bol už obed?), mala dlho pre mňa nezabudnuteľnú chuť. A rovnako, ako iným mladým ľuďom, mi už od toho prvého milovania nikdy nenapadlo, že moji rodičia sa ešte stále môžu milovať rovnako nežne a oddane ako my...
A tak si dnes myslím, že to neprichádza na myseľ ani našim polodospelým a dospelým deťom a mne je občas do smiechu, keď počujem historky svojich rovesníkov, čo všetko musia podniknúť, aby si našli chvíľu pre seba, pretože ich "deti" pozerajú dlho telku, alebo sa hrajú na počítači, alebo počúvajú hudbu, čítajú knihy a občas z tej izby výjdu, aby sa napili, alebo si niečo dzobli v chladničke, a potom si odrazu spomenú ešte na niečo strašne dôležité a prídu si s rodičmi pokecať a všuchnú sa do manželskej postele ako v čase, keď ich zo sna budili zlé sny a oni bežali do rodičovskej spálne ako do oázy lásky a bezpečia. Cedulky s vtipnými nápismi NERUŠIT alebo PRED VSTUPOM KLOPAŤ nepoužíva asi nikto, nakoniec to môžu dospelí predsa rovno povedať: "Decká, mažte do postele, chceme sa milovať!", a tak mnohí s menším alebo väčším odhodlaním posielajú dlhé hodiny svoje ratolesti do postele vyhovárajúc sa na únavu a na ranné stávanie a pritom myslia len na jedno: "Pol kráľovstva za chvíľu súkromia!" A častokrát, keď ten okamih konečne príde, padajú do perín unavení ako po vyfáraní z bane a zmôžu sa už len na bozk, či pohladenie, alebo unavené "tak teda dobrú noc, snáď zajtra".
Usmievam sa pri myšlienke, ako si deti hovoria: "Milovať? Moji rodičia? Čo ti šibe? Takí starí?" a vôbec, ale vôbec im nenapadne, že ten krásny hlad po milovaní nepatrí len mladým...
