hriankové reminiscencie...

S hriankami sa mi už navždy bude spájať spomienka na chalupu. Keď ju rodičia kúpili, bola zarastená burinou a zahádzaná odpadkami, celé týždne sme plnili vrecia roztrhaným a špinavým oblečením rôznej veľkosti a strihov, rozlámanými kusmi nábytku, zaplesnutými posteľnými obliečkami, poloprázdnymi konzervami nedefinovateľného obsahu aj zápachu, zničenými hračkami, potrhanými plagátmi, pokrivenými nástrojmi, desiatkami rozbitých fliaš a tanierov, naša starká len krútila začudovane hlavou, vraj, čo to tu bolo za gazdinú a my sme jej vysvetľovali, že tá chalupa bola už niekoľko rokov opustená, aj preto sa na dvore krčila polozvalená udiareň, studňa bola zahádzaná zhnitým lístím a jabĺčkami z neďalekej plánky a latrína obrastená divými ružami a žihľavou. Medzi tou mätežou odpadkov sme však našli aj netušené poklady, bielu vyšívanú košieľku, z ktorej stará mama neskôr odkreslila vyšívku a použila ju na vankúš, kolovrátok, ktorému na čare neuberali ani dierky od červotoča, petrolejku so zaschnutou lepkavou hnedou tekutinou na dne, krásne sme ju vyčistili a neskôr postavili na poličku nad posteľ, hlinený džbán, v ktorom sa nádherne vynímali halúzky rozkvitnutej čerešne alebo ozdobné vetvičky mahónie rastúcej pod oknami kuchyne, žehličku na uhlie, ktorú mám dnes v obývacej izbe, prastarú knihu bez vrchnej tvrdej väzby, začínajúcu kdesi na strane 5 a končiacu na strane 1184, plnú zvláštnej vône a ozdobného starobylého písma, a jednu otlčenú pec, ktorú otec opravil, a ona potom ešte celé roky zalievala našu chalupu vďačným teplom a mrmlotom praskajúceho dreva... Na tej peci sme si neskôr piekli hrianky, neviem, čím to bolo, no žiadne iné už tak nechutili, niektoré sme spálili, niektoré nedopiekli, kým sme sa naučili, kam položiť krajce chleba, aby boli také akurát - chrumkavé. Možno to bolo tou atmosférou. Keď sme piekli hrianky, do oblokov obyčajne udieral dážď, v dome však bolo blkotavo-teplo, za stolom sa ozýval smiech a prekáranie našich detí, občas aj plač, keď kocka rozhodla o vyhodení posledného panáčika z hry, alebo keď karty priali len jednej strane. Usmievali sme sa s mamou a sestrou na seba ponad detské hlávky, s praskotom dreva súperil cinkot maminých ihlíc, v ovzduší sa rozlievala vôňa ovocného čaju a cesnaku a tiež nepomenovateľná pohoda začínajúca na písmeno š. Tak a je najvyšší čas ísť upiecť tie hrianky.Za chvíľu príde syn, dá mi unavenú pusu na líce a zamieri do kuchyne, neskôr sa mi prihlási na MSN dcéra, porozpráva mi o svojich novinkách, no najmä o tom, ako sa teší domov, spýta sa ma, čo jej urobím na privítanie, chvíľu budeme zostavovať jedálniček a ona mi pošle tisíc úsmevov a svoje mňam a ja jej potom dám prečítať tento článok a viem, že mi vzápätí napíše: - Ach, mami, áno, áno, hrianky. - Keď bude najbližšie pršať, pustíme si film Ako vytrhnúť veľrybe stoličku, uvaríme si hektolitre čaju a napečieme za misu hrianok, všuchneme sa pod deku s psíčaťom na kolenách a bude nám krásne...Už aby mi prišla...Už aby znovu pršalo...