Tá fotka nebola urobená pre nejaký reklamný časopis alebo server propagujúci kúpu vianočných darčekov s príslušnou uputávkou NAPÍŠTE SANTOVI, ČO CHCETE POD STROMČEK. Bola z rodinného albumu jednej mladej američanky, ktorá odfotila svoje deti so Santom v nejakom obchodnom dome, kde sa Santovia rozprávajú s deťmi a počúvajú ich vianočné želania.
Pod fotografiou bol mamičkin text: "Už druhú noc pozorujem svoju trojročnú dcéru ako sa strháva zo sna a kričí: I don´t want to see Santa!"
Na pohľad úsmevná story u mňa vyvolala zamyslenie.
Ako pozorne sa dokáźeme vžiť do pocitov svojich detí, keď im pripravujeme rôzne prekvapenia, atracie, záźitky, ktoré ich podľa nás nadchnú alebo obohatia?
Viem, že som robila to isté - snažila som sa vodiť deti na rozličné miesta, napĺňať ich život farebnými záźitkami v naivnej predstave, že budú mať radosť zo všetkého, čo vymyslím. A tak si pamätám na jedno popoludnie, keď som zobrala deti do lunaparku na kolotoče. Môj malý syn celú jazdu prereval a ja som neskôr zistila, že sa panicky bojí výšok. Dodnes neviem, či som to spôsobila tým záźitkom, alebo to mal v sebe od narodenia. Nevedel mi vtedy povedať, čo je vo veci, len jemne protestoval, že na kolotoč nechce ísť. Nepočúvala som ho a namiesto radosti som mu pripravila jazdu hrôzy.
Podobne, ako tá mladá americká mamička.
Nakoniec, ruku na srdce, prečo by sa bielovlasého a bradatého Santu, ktorého rodičia používajú na výchovné "pôsobenie", nemohlo nejaké trojročné dieťa báť?
