iný svet...

Narodila sa s telesnou vadou nazývanou ľudovo zajačí pysk.Svoju odlišnosť si začala uvedomovať veľmi skoro. Nedalo sa nevšimnúť si deti, ktoré na ňu ukazovali prstom a zvedavo sa vypytovali matiek skôr, ako ich umlčali. Bývala smutná, nie však nešťastná. Mama jej stále hovorila, že si to nemá všímať, že na tvári nezáleží, že záleží na srdiečku. Verila tomu až do toho pamätného večierku v škole. Mala výborných spolužiakov, čo ju mali radi a nikdy sa jej nedotkli ani slovom ani gestom, a predsa ju vtedy zranili na najcitlivejšom mieste. Na večierku chlapci volili MISS triedy. Pri vyhlasovaní výsledkov zostalo vo vzduchu visieť ako výkričník jediné meno. Ona jediná nedostala v súťaži ani jeden hlas. Možno, keby s ňou v lavici zostalo sedieť ešte aspoň jedno "škaredé" dievča, nebolelo by ju to tak. Všetky dievčence stáli usmiate pred katedrou a v duchu rozmýšľali, ktorému z chlapcov sa páčia, ona sedela v lavici, hrdlo mala stiahnuté a ruky studené ako ľad.Doma preplakala niekoľko hodín a mamička plakala s ňou. Chcela zabudnúť na ten pocit z večierka, ale neskôr sa jej vracal stále silnejší a pálčivejší. Prišli prvé platonické lásky a ona si uvedomovala nespravodlivosť, ktorá bolela.Občas sa jej chcelo kričať: Mýliš sa mama, chlapcom nezáleží na srdci, ale na peknej tvári a tele. Mnohé dievčatá, ktoré ona sama považovala za hlúpe a necitlivé, okúzľovali spolužiakov zovňajškom. Mama ju utešovala, že si určite raz nájde chlapca, ktorý ju bude mať rád takú, aká je, ale z jej vzdychu cítila, že tomu možno ani sama neverí.Keď sa po maturite spoznala so Števkom, myslela si, že sa jej otvorilo nebo. Bol k nej milý, brával ju do kina, do lesa, k vode. A stalo sa to, čo sa muselo stať.Otehotnela. Začala s ním hovoriť o svadbe. Štefanova reakcia bola ukrutná."Zobrať si ťa, to nemyslíš vážne? Nehovorím, že si zlé dievča, bolo mi s tebou fajn, ale prepáč, moja žena bude musieť vyzerať trošku ináč... A dieťa si daj rýchlo preč. Počul som, že je to beznádejne dedičné..." Rozišli sa v ten večer. Štefan bol najbolestnejšou z jej bolestných skúseností, bolestnejšou ako všetky operácie, ktoré podstúpila, a jeho slová o dedičnosti ju rozrušili tak, že nedokázala myslieť na nič iné."Je to pravda? Nemôžem mať zdravé dieťatko?" pýtala sa zúfalo matky."Ja neviem, Ninočka, musíš sa na to spýtať lekára. Ale čo keď bude mať dieťatko naozaj chybu? Privedieš ho na svet? Ty najlepšie vieš, koľko trápenia si prežila..." Mama ešte nedopovedala a ona sa už rozhodla."Nedám si to dieťa vziať. Budem sa modliť, aby bolo zdravé a keby nie..." Modlila sa úpenlivo. Modlila sa za zdravie dieťatka a ešte za niečo. Aby to bol chlapček. Jej modlitba bola vyslyšaná len do polovice. Narodil sa jej syn a... mal tú istú vadu ako ona.Cítila tie pohľady všade. Niektoré boli ľútostivé, iné nechápavé. Akoby sa jej pýtali: Prečo si priviedla na svet poznačené dieťa?A ona im všetkým v duchu odpovedala, že si len vybrala svoj diel nehy a lásky z malých ručičiek svojho syna a z jeho milujúcej tváričky. Utvorili si svoj vlastný svet. Svet, kde nezáleží na krásnej tvári, ale na duši...