keď plač nepomáha...

Neviem, prečo, no človek má tendenciu neuvedomovať si mnohokrát šťastie poskladané z tej vône a tepla, ktoré nazývame domovom, kde každé lenivé popoludnie má svoje čaro, každý pohľad má svoj význam, každá výčitka svedčí o záujme, starosti alebo snahe pomôcť a kde je pochopenie prosté ako raňajší východ slnka. Človek má tendenciu neuvedomovať si toto jednoduché šťastie až do okamihu, kým nezasiahne  tá s kosou a nezoberie nám nenávratne preč niekoho, na koho blízkosť a lásku sme sa naučili spoliehať s detskou istotou, že sa to nikdy nezmení... 
 
Občas rozmýšľam, aký úmysel viedol prírodu k tomu, že zo všetkých živých tvorov práve človeka urobila najbezbrannejším voči smútku a stratám. Nech už znie odpoveď akokoľvek, jedno je isté - nech nám rodič odíde na začiatku našej životnej púte, alebo aj oveľa neskôr, vždy to rovnako bolí a vždy je to v tých prvých momentoch nepredstaviteľné. A je úplne jedno, či už stojíme pevne na nohách, či máme svoje vlastné rodiny, alebo sme ešte len deťmi. Pretože v okamihu, ako ten nad nami povolá k sebe nášho rodiča, stávame sa zase deťmi, čo trpia, plačú a chcú vrátiť späť nevrátiteľné...  No plač, ktorý tak krásne pomáhal v detstve, odrazu nepomáha. A nepomáha ani ubezpečenie, že všetko vylieči čas a tá hnusná hrča v hrdle, ktorá nie a nie zmiznúť, sa raz stratí.   Dlhé týždne a mesiace podvedome hľadáme milovanú tvár v dave ľudí, natŕčame uši, či nezachytíme známe ozveny krokov, smiech, alebo nežnú výčitku, prázdne miesto pri stole nás znovu a znovu zabolí, tisíckrát prezerané albumy nám vháňajú slzy do očí, v izbách, skriniach a perinách cítime ešte dlho známu vôňu, minulý čas vo vetách  "mala to vždy rada..." sa derie na jazyk len ťažko a občas (zo začiatku zúfalo často) sa prichytíme pri tom, že tvrdohlavo privierame oči so želaním, aby sa všetko to krásne PREDTÝM dalo vrátiť späť... No ono sa to nedá.  Nikto z nás nemá tú moc...   (Venujem chlapcovi, ktorému dnes plač nepomáha rovnako, ako mne pred pár rokmi...)