láska bez celofánu

Asi preto nepôjde v mojom príbehu vôbec o romantické vyznania ľúbim ťa, milujem ťa, si moja láska , ktoré bývajú predtlačené na farebných valentínkach plniacich stojany supermarketov a papiernictiev. A predsa to bude o láske. Aj keď sa to nestalo na Valentína, ale v jedno sviatočné popoludnie u mojej starkej...   K starkej som chodievala ako malá na letné prázdniny a neskôr raz do roka na oslavu jej narodenín. Každá oslava bola ako cez kopirák - plná bozkov, prianí, darčekov, dobrého jedla, no najmä smiechu všetkých starkiných detí, neviest, zaťov a vnúčat. Uprostred tej veselej vravy a spomienok na huncútstva z detstva si nikto z nás v to poobedie nevšimol, že starká sedí pri nás s rozkvitnutou azalkou v lone a v očiach sa jej hromadí smútok. S výnimkou jej najmladšieho vnuka. Nemal viac ako osem rokov. A zatiaľ čo povetrím poletovali naše slová o tom, ako ju ľúbime a za čo všetko sme jej vďační, on si k nej prisadol, pritlačil ústa skoro k jej uchu a začal jej tlmočiť, starká totiž už skoro vôbec nepočula. Pozorovala som ten dojímavý obrázok a do očí sa mi tlačili slzy. Chlapček trpezlivo opakoval svojej starej mame, čo sme hovorili my dopelí a keď nerozumela, nežne, ako to vedia len deti, obracal jej tvár k sebe a znovu vyslovoval slová, ktoré jej unikali. Starká mu odčítala z pier a v jej očiach sa zračila neopísateľná vďačnosť a neha... A ja som si v tom momente uvedomila, akú lekciu nám všetkým uštedril ten malý, a tiež to, že skutočná láska nie je o slovách a vyznaniach, nebalí sa do celofánu, nepreväzuje farebnými mašľami, ale že je o čomsi úplne inom...