Možno, keby sme milovali len hlavou, ušetrili by sme si kopec bolesti, ale... bol by to ešte ten zvláštny stav, ktorý berie človeku dych a vháňa slabosť do kolien? Neukrátili by sme sa o tie najsilnejšie pocity, akých je človek schopný? Keď každá chvíľa bez toho druhého je nekonečná, keď sa celé telo chveje od túžby po dotyku, keď nezáleží vôbec na tom, čo hovoria milované ústa, pretože v ušiach tak či tak znie príboj rovný tomu morskému, keď...
Nie, nehovorím o láske, "... keď dvaja po x-rokoch už aj rozmýšľajú a dýchajú rovnako. Jeden bez druhého ako bez rúk a spokojní iba spolu..." ako ju charakterizoval jeden z mojich zamilovaných diskutérov - sugríva. To je už vyšší level a ja ho všetkým tým dvojiciam, ktoré ho dosiahli, úplne nezakryte závidím, pretože... Pretože som vždy túžila presne po takej láske. Ja hovorím o tej prvotnej zamilovanosti, keď je všetko také strašne silné a strašne krásne. Alebo by aspoň malo byť. Pretože, ak nie je, bolesť je neprekonateľnejšia, smútok nepopísateľnejší a zrada? Zrada nepochopiteľnejšia.
Moja priateľka sa po mnohých rokoch dozvedela, že ju muž podviedol kdesi na začiatku ich vzťahu a úplne ju to rozložilo. Chvíľu som jej bolesť nedokázala pochopiť, veď sa to stalo dávno, čo na tom dnes záleží, dôvodila som jej.
A ona mi vtedy povedala vetu, ktorú si pamätám dodnes: "Keď ma podviedol vtedy, keď to bolo také krásne, ako môžem veriť, že to neurobí aj inokedy? Trebárs dnes?"
Myslím, že som zakoktala niečo ako "nemysli na to" a neskôr sa dozvedela, že ju muž podviedol aj neskôr. Aj dnes...
Ale o tom som nechcela. Chcela som o tej bolesti. Myslím si, že láska by nemala bolieť, aj keď sa hovorieva, že všetko krásne je vykúpené bolesťou. Nemala by bolieť najmä tam na začiatku, keď je to všetko také krehké. Pretože, ak bolí, je v tom vzťahu niečo choré. Ako v prípade toho môjho kamaráta, ktorému dievča tvrdilo, že ho miluje, ale popri ňom musí mať ešte niekoho - jeho najlepšieho priateľa. Pretože toho ľúbi tiež.
Absurdné? Veď hovorím, že to bol šialený príbeh...
