len buď, nič viac nemusíš,

Zviedla nás dokopy láska k písaniu a ešte náhoda, ktorej sme postupne začali žehnať, každým mailom sa prehlbovala naša blízkosť, neskôr sme pripojili esemesky a ešte neskôr k tým slovám aj svoje hlasy, mal si ho naozaj ako chlapec. Písali sme si a telefonovali každý deň, hoci sme bývali len pár blokov od seba, spoliehajúc sa na ďalšiu náhodu, ktorá nás raz zaskočí v priamom prenose, spoliehajúc sa na ňu a zároveň sa jej bojac. Báli sme sa stretnutia, aby sa niečo z tej nadobudnutej vrúcnosti nepokazilo, bál si sa rovnako ako ja. Tisíckrát áno, tisíckrát nie. Nakoniec si to nevydržal a úplne romanticky prišiel pod okná môjho domu, vraj tam budeš stáť, kým nevýjdem. Nemusel si čakať dlho, zbehla som dolu a skoro ti vletela do náručia. Zobral si ma za ruku a zaviedol do jednej z tvojich obľúbených kaviarní a ja som si celou cestou želala, aby tá kaviareň bola na konci sveta, aby si ma nikdy nepustil. Kráčali sme vedľa seba mlčky, rozprávali sa len naše dlane, zmĺknutí a dojatí zo svojej blízkosti a zaskočení ako deti, ktoré sa hanbia pozrieť hore a na úsmev odpovedajú nesmelým úsmevom. Celý čas v tej kaviarni si ma držal okolo pása a keď som začala hovoriť o veciach, na ktoré nikdy nebol priestor a čas, začal si ma hladiť po vlasoch. V rytme mojich slov, v rytme môjho smútku. Počúval si bez slova a občas ti oči podozrivo zvlhli, no ty si sa ovládol, muži predsa neplačú. Bola som v tom čase doráňananá a tá tvoja ruka v mojich vlasoch bola viac ako všetky slová, viac ako všetky vyznania.
"Nič viac nemusíš, len buď," povedala som ti na rozlúčku a ty si ma pritiahol k sebe a pobozkal. Ochabla som ti v náručí a znovu si zaželala, aby si ma už nikdy nepustil...
Rozlúčili sme sa a tvoja esemeska pípla ešte skôr, ako som vkročila do stíchnutého bytu. "Blázonko," odpovedala som ti. A ty si dopísal: "Do teba."
A potom si sa odmlčal. Nelogicky a nečakane. Myseľ zachvátil strach, že sa ti stalo niečo zlé, nič iné som nepripúšťala. Tvoj mobil mlčal tri dni, na štvrtý si sa ozval. Tvoje vysvetlenie bolo absurdnejšie ako tie v lacných telenovelách. Vraj sa nám do cesty postavilo čosi, čo si nikdy neodpustíš. Nečakané stretnutie s bývalou spolužiačkou, pozvanie do jej bytu, alkohol, milovanie, výčitky, zmätok, rozhodnutie... 
Počúvala som tvoje slová, chlapčenský hlas, ktorý tak dlho a veľa pre mňa znamenal, a na tvoj príkaz si zo srdca vytrhávala tvoju podobizeň. "Nemôžem sa ti pozrieť do očí," povedal si mi na rozlúčku a zavesil.
Dnes mi jeden muž napísal do diskusie: "Prosím ťa, len buď, nič viac nemusíš."
Zvláštne, ako tie slová zaboleli...