M ako matka...

"A čo si robila u babičky?""Dodi-li de dodá-dy..." odpovie dieťa sediace v mojej blízkosti. Otvorím prekvapene oči. "Robili ste obrázky?" spýta sa nežne matka."Dá," odpovie dieťa nosovým hláskom. Na tele má ružovú bundičku, v tmavých vláskoch farebné sponky. Hľadám v peknej tváričke neklamné známky... Čoho? "A spinkala si?""Dá," odpovie dieťa a otočí sa ku mne. Skúmavo si ma pozerá tmavými, trochu šikmými očami. Matka natiahne ruku a pohladí dieťa po vláskoch."Dé," povie dieťa a zamračí sa."Napravím ti sponku," povie matka ospravedlňujúco."Dé," vykríkne dieťa."Dobre, dobre, " upokojuje ho žena láskavo a ukáže do diaľky."Pozri, už nám ide električka. Bude zvoniť...""Do-li... de de-gá," zdvihne dieťa ruky. "Áno, áno, je veľká..." tlmočí matka pokojne.Pri tom nezrozumiteľnom bľabotaní mi zvláštne stisne srdce. Nevdojak mi príde na myseľ mladá žena zo susedstva, ktorá každé ráno tak surovo zjape po svojej zdravej dcérke, že to počuť cez štyri poschodia. Ako by zvládla takúto komunikáciu? Ako by som ju zvládla ja sama? Pozriem sa ponad detskú hlávku do tváre tej neznámej matky snažiac sa pohľadom vyjadriť svoj obdiv. V jej očiach nevidím ani kúsok smútku, rezignácie, či únavy. Len nekonečné more trpezlivosti a lásky...