Pred pár dňami sme s kamarátkou prehodili zopár slov na tému pochopenia dieťaťa a obe sme usúdili, že plaču dieťaťa treba prikladať význam. Pretože deti sú aj preto deťmi, že mnohé veci jednoducho nevedia pomenovať, zvládnuť, prekonať, či vybojovať. Dieťa nemá do istého veku absolútne predstavu o čase a budúcnosti, nedokážu ho utešiť ani presvedčiť slová:
"Neboj sa, ja za hodinku prídem..."
"Uvidíš, zajtra ťa to už nebude bolieť..."
"Ponáhľaj sa, lebo prídeme neskoro..."
"Daj si ten svetrík, lebo ti bude zima..."
"Najedz sa, lebo budeš neskôr hladný..."
Pred očami mám obrázok tej ponáhľajúcej sa ženy a jej podráždené slová, ktoré adresovala svojmu dvojročnému synovi: "Prestaň plakať, musíme sa ponáhľať!!!" A tak mi napadlo, či nekladieme na tie naše drobce občas obrovské nároky. Či nezabúdame, že sú LEN deťmi. So všetkými obmedzeniami. S krátkymi nôžkami, so slabými rúčkami, s nedostatkom skúseností a predstavivosti...
Spomínam si, ako môj syn ťažko prežíval odchod svojej sestry na ročné štúdium. Pamätám si jeho uslzenú tvár, keď mi hovoril: "Viem si predstaviť, koľko trvá deň, viem si predstaviť, koľko trvá týždeň, ale neviem si predstaviť, koľko trvá rok..."
Vždy si na tie jeho slová spomeniem, keď sa snažím utešiť nejaké dieťa. A akosi lepšie chápem, že niektoré veci sa deťom jednoducho nedajú vysvetliť, a že dospelými sme aj preto, aby sme pochopili ich smútok a bezmocnosť.
Pretože deti bývajú smutné TU a TERAZ.
A vtedy mnohokrát nepomáhajú slová, pomáha objatie...
