Dieťa malo asi osem rokov, dávno som už nevidela takého pekného chlapčeka. Muž vedľa neho mal asi šesťdesiat, v rukách žmolil rúčku starej ošúchanej tašky, ktorú mal na kolenách. Dôverne sa nakláňal k dieťaťu. Neboli rodina...
Započúvala som sa nevdojak do rozhovoru, odpovede chlapčiatka, sprevádzané jemným úsmevom, ma tešili. Dieťa ochotne odpovedalo na mužove otázky, ktoré nie a nie prestať. Rozprávali sa o prázdninách, kam chlapča pôjde a kedy. Rozprávali sa o jeho škole. Neviem, prečo mi po niekoľkých minútach začal ten rozhovor vadiť. Nie, nie, rozhovor, začal mi vadiť ten muž. Možno mám bujnú fantáziu, možno len primárne zakódovaný strach o deti, no ten záujem spolucestujúceho sa mi odrazu zdal nadštandardný a jeho správanie čudné... Myseľ mi pracovala na plné obrátky, bojovali vo mne dva pocity. Dúfala som, že sa mýlim, dúfala som, že môj dojem z tých lepkavých otázok je len hlúposť, napriek tomu som však bola pripravená do rozhovoru zasiahnuť, v prípade, že by prekročil istú nepísanú hranicu. Napríklad, keby sa muž začal vypytovať na meno dieťaťa, alebo na to, kde býva. Alebo, keby sa chystal s ním vystúpiť. Nevedela som, čo spravím, vedela som len že zasiahnem. Pre tie nebesky modré oči plné nevinnosti...
Viem, viem, mnohokrát sa sťažujeme na ľahostajnosť ľudí, na ich nezáujem, mnohokrát si všímame nevychované a drzé deti, tu som bola svedkom niečoho opačného. Starší človek, čo sa zaujímal, a dieťa, čo bolo zdvorilé a slušné.
Tak čo mi na tom tak vadilo?
Presne tá krehká nepísaná hranica.
Medzi záujmom a dotieravosťou, medzi slušnosťou a neopatrnosťou.
A hoci sú moje deti už veľké a ja mám výchovné pôsobenie za sebou, znovu mi raz napadla otázka: "Ako vychovávať deti v dnešnom svete plnom nástrah, aby som nezanešvárila ich svet "hnusnými strašiakmi?" Ako dosiahnuť, aby boli milé a slušné a predsa sa dokázali "brániť" pred nebezpečnou dotieravosťou?
