Keď som bola malá, prekvapovala som okolie odpoveďami, že priateľstvo považujem za krajšie ako lásku. Moje predstavy o láske sa vtedy končili pri snoch o nesmelom dotyku rúk a hanblivom bozku, ktorý som chcela dostať od spolužiaka sediaceho tri lavice predo mnou. Mal príjemný hlas, modré oči lemované hustými čiernymi mihalnicami a psa boxéra. Priateľstvo však už malo konkrétnu podobu - nežnú dievčenskú tvár s mäkkými čokoládovo-hnedými očami vykúkajúcimi spod bielej baretky nasadenej koketne na lesklých vlasoch a oblečenú do červeného plyšového kožúška. Bola ako porcelánová bába, rovnako krásna ako krehká. A zo všetkých detí v svojom okolí si vybrala práve mňa. Až keď odišla z môjho života, uvedomila som si, že pri všetkej krehkosti, akou pôsobila na svoje okolie, mala vlastnosť, ktorou sa vyznačujú len priatelia. Nikdy neuhla ani o krok. V svojej "láske" ku mne. A hoci dnes poznám lásku vo všetkých jej odtieňoch, od nenaplnenej, bolestnej a plnej nedorozumení, cez majetnícku, šialenú, vášnivú a zadúšajúcu, až po pokojnú a lahodnú, oprašujem svoje slová z detstva a znovu tvrdím, že nie je nič krajšie ako priateľstvo. Mnohokrát som sa totiž presvedčila, že aj tá najkrajšia láska dokáže cúvnuť.
Mám desiatky kamarátov, skutočných priateľov asi dvoch. Vyznačujú sa tou krásnou vlastnosťou dievčatka v červenom kožúšku - nikdy neuhnú ani o krok. Ich pochopenie nie je hrané, ich rada nie výsmechom, ich obdiv nie je prázdnou lichôtkou, ich mlčanie nie je trestom, ich otázky nie sú zraňujúce. Nechcú ma meniť, ani vychovávať. Nič nežiadajú, dávajú nezištne a stále. Viem, že nikdy nezneužijú žiadnu z mojich slabostí a neprezradia žiadne z mojich tajomstiev. Viem, že nikdy nepovedia, že nemajú čas a že mi vždy pribehnú na pomoc. Vybrali si ma takú, aká som a takú ma majú radi. Nech by som urobila čokoľvek. Sú pevní a tíšiví. Vzácni. Ako objatie...
(venované všetkým, ktorí pri nás stoja a neuhnú ani o krok...)
