"Počkaj, počkaj, ak som to doteraz aj hovorila, určite som to hovorila s úsmevom. Ako obľúbenú frázu," chcela som jej oponovať. Veď... ja som sa v princípe nikdy nemala dôvod sťažovať. A ani som sa nesťažovala. Chyba! Dnes sa predsa sťažuje každý! A tak si zrejme NEŠŤASTIE tento rok povedalo: "Nebudem behať po horách, čo tak skočiť k tej urehotanej a večne šťastnej Lazárovej? Nech má o čom rozmýšľať." A ja som veru rozmýšľala. Poznáte tie klasické otázky: "Prečo ja? Prečo mne? Prečo všetko naraz? Prečo teraz?" Prišlo aj na slová môjho otca, ktorý s obľubou tvrdieval, že na posratého aj hajzel padne. Pretože na mňa padol. A ešte ma dobre priklopil deklom, takže sa nie a nie z tých sračiek (pardón) vyhrabať. Stále som si hovorila, bude aj lepšie, a ten dekel sa hádzal nad mojou hlavou a zakaždým ma po nej tresol s výkrikom: "Už bolo!" Ako v tom otrepanom vtipe.
"Kedy bude leto, pán Iľko?"
"Už bolo. Jedenásteho júla."
Až na to, že mne do smiechu vôbec nebolo.
"Mami, zabudla si sa smiať," upozorňovali ma deti a ja som sa dívala nechápavo ako vytopený krtko a nerozumela, prečo by som sa mala smiať, keď mi je hnusne. Bez príčiny sa smejú predsa len blázni, no nie? A ešte jeden nemenovaný minister, ktorý dobre nepočuje, tak sa preventívne pred každou otázkou na tlačovke usmeje. Nebola som blázon, len sa svet odrazu točil podľa nejakých iných pravidiel. Lámal sa podo mnou ľad a ja som sa snažila skákať z jednej kryhy na druhú, no každá nasledujúca bola menšia a menšia, až som raz zostala stáť uprostred oceánu viacnásobných prehier a neznámeho smútku. Snažila som sa pochopiť, čo sa mi stalo, no výsledok toho snaženia bol len ten, že ma oči stále častejšie štípali, telo bolo chorobne unavené a v hrdle rástla hrča, ktorá sa tam usadila ako veľký kus knedle - ani dnu ani von. Všetky rady išli mimo mňa. Každé úsilie potiahnuť to moje spoľahlivé a všadeprítomné šťastie za rukáv a vrátiť ho do môjho života sa končilo fiaskom. Pretože, šťastie je stav našej mysle a tá moja bola chorá a ubolená. Z pretlaku myšlienok, zo smutných spomienok, zlých zážitkov, sklamaní, negatívnych emócií, z bezmocnosti vzoprieť sa voči niečomu, čo ma dusilo ako tá najhnusnejšia hmla z najhnusnejšieho hororu. A potom prišla veta môjho dobrého priateľa - taká známa, až sa ju hanbím napísať. "Neubližovať iným, znamená aj neubližovať sebe." Nechápala som, čo tá veta má znamenať, ako mi má pomôcť, veď ja si neubližujem, nie som predsa masochista.
Fatálna chyba v programe :) Bola som.
Ubližovala som si tak dokonale a tak dlho, až sa moje telo aj duša vzbúrili. Ubližovala som si neschopnosťou povedať NIE, postaviť sa zoči-voči zlu a pomenovať ho, neschopnosťou odstrihnúť sa od vecí, ľudí a problémov, ktoré boli nad moje sily... Občas je strašne ťažké rozlíšiť, kto a čo nám ubližuje, a ešte ťažšie je zbaviť sa toho. Najmä, ak ide o ľudí, ktorým sme dôverovali, alebo ktorých sme mali radi. Ak ide o činnosti, ktoré sme vždy túžili robiť. Alebo o sny, ktoré sme tak dlho snili. Alebo o sľuby, na ktoré sme sa spoliehali. Občas je také ťažké začať odznovu!
Neubližovať druhým však zahŕňa aj axiómu neubližovať sebe.
Tak som to urobila. Zobrala som nožnice, čistiace prostriedky, zámky a zmizík. A začala som odstrihávať, čistiť, uzamkýnať a mazať. Išlo to pomaly a trvalo to dlho. Občas som si zastrihla aj do prstov, občas som sa priotrávila tými čistiacimi prostriedkami, občas som sa zbabelo vrátila z pol cesty. Občas som narazila na nechápavé pohľady, na výčitky, na výsmech. Na urazenú ješitnosť. Na hnev. Ale to už nebolelo. Hnev je tisíckrát férovejší ako neúprimné priateľstvo...
Padala som a klopýtala. Až som doklopýtala...
Očista priniesla prekvapivé ovocie.
Slobodný výdych a nádych. Zabudnutý smiech.
A ešte pokoru a poznanie, že človek si má vážiť skutočné dobro. To, čo nekričí a nebije sa do pŕs, nepoučuje, nesľubuje, ale len jednoducho chápe, objíma a lieči...
Že sú chiméry, za ktorými sa človek nemá hnať, pretože sa môžu zmeniť na bájne obludy.
Že sú ľudia, ktorí si nezaslúžia našu lásku ani pozornosť.
Že sú problémy, ktoré sa nedajú vyriešiť, a tak sa treba občas zmieriť aj s prehrami.
Že pokoj mysle je asi tým najväčším darom...
Šťastný a veselý.
Alebo aspoň plný osobnej slobody, harmónie a pokoja v duši :)
