Nedovolí mu vidieť svoje slzy, nedovolí to nikomu, zapovedala sa, keď sadala do svojho auta a prudko prišliapla plynový pedál. Potrebovala pol hodinku pre seba, vyvrátiť to poníženie, ktoré zažila. Videla stále pred sebou Júliin víťazoslávny úškľabok a mala chuť udrieť ju do tváre, sotiť ju do steny, spôsobiť jej fyzickú bolesť, ktorá by sa len trochu priblížila tej jej. Pretože jej celé vnútro zvieral jeden bolestný kŕč... Urobila zo seba blázna, zamilovala sa do úbožiaka, ktorý si liečil komplexy z vlastného spackaného manželstva v posteli iných žien a pred ňou sa hral na chápavého, milujúceho a nešťastného... Laura sa zasmiala. Čo jej to povedal na tej chate? Že ju miluje, no nemôže? Že je ako medzi dvomi kameňmi? Akými kameňmi? Myslela si, že bojuje so zvyškami lásky k svojej žene. Chcela počkať, kým... Na čo to vlastne čakala? Kým sa milostivý pán uzdraví. Cha! Uzdravoval sa s vtákom v Júliinej puse. Ach, bože, hocikto, len nie ona. Hnusná intrigánka, ktorá by najradšej po ulici behala nahá, ktorú nenávideli všetky ženy a chceli pretiahnuť všetci muži. Ach, Juraj, ako si mohol? Laura zaparkovala pri univerzite a pobrala sa k Dunaju. Chcela ísť k rieke, ku ktorej chodievala v každom ročnom období. Keď sa topil sneh a po rieke plávali kryhy, keď sa voda na jar vzdúvala a rozlievala po nábreží, keď sa v lete na nej občas mihli štíhle lode kajakárov, alebo keď ju zlátili lúče jesenného slnka. V detstve chodievala k Dunaju s rodičmi na nedeľnú prechádzku, ona kŕmila čajky chlebom, otec nežne objímal matku za plecia a Laure sa zdalo, že tá rieka nosí šťastie. Keď mali s Jurajom to prvé rande, tiež ho túžila zobrať k rieke, túžila, aby ju na nábreží objal, túžila... To je zvláštne, túžila po ňom od toho pamätného večera, nie to nebol ten správny výraz - verila mu. Áno, verila mu a zbožtila si ho. Aj preto mu porozprávala všetko o sebe, aj preto ho tak rada počúvala. Telefonovali si dlhé hodiny, bola šťastná s tým jeho pokojným hlasom pri uchu, ktorý ju uspával. Chápala aj jeho rozhodnutie odmlčať sa na chvíľu. Chcela mu dať čas. Na čo? Aby nakoniec pretiahol Júliu? Laura sa dívala na rieku a po lícach jej tiekli slzy. Vedela, že to za chvíľu prejde, potrebovala sa len vyplakať. Potom si utrela tvár a pobrala sa späť k autu. Nie, nedovolí nikomu, aby videl jej slzy. Vo vnútri cítila už len chlad a obrovské prázdno. Na tom dunajskom nábreží za zvuku škriekajúcich čajok kalná voda odplavila všetko to krásne, čo ju napĺňalo posledné týždne.(úryvok)
