V dverách zaštrkotali kľúče. Muž vošiel do izby. V tvári bol ešte unavenejší ako inokedy.
„Na stole máš večeru," povedala žena.
„Nebudem jesť. Musím s tebou hovoriť,“ povedal muž ticho, no rozhodne.
Pozrela sa na neho skoro radostne. Pred pár minútami ju napadlo to isté...
„Chcem odísť, “ povedal muž.
Žene sa od úžasu rozšírili zreničky. Mužove slová ju zaskočili. Pocítila zmätok.
„Odísť? Kam? " spýtala sa nechápavo.
"Chcem sa rozísť," spresnil muž.
"Preboha prečo? Myslela som, že..." zakoktala.
"Že sme šťastní? " zasmial sa muž trpko. „Nie, miláčik, už dlho nie sme šťastní. A ak, tak len jeden z nás. Ty..."
Pocítila, ako sa v nej dvíha hnev.
"Nikdy si sa na nič nesťažoval...!"
Muž si unavene vzdychol.
"Nikdy si nič nechcela počuť...“
Žena sa neochotne v myšlienkach vrátila do doby, keď sa hádali pre každú maličkosť.
"Ale to bolo predsa dávno. Všetko sa nakoniec utriaslo..." presviedčala.
Muž sa zadíval kdesi za ňu. Rozmýšľal, ako jej povedať, že sa nič neutriaslo, že to proste len vzdal. V rýchlom slede sa mu premietli dni poznačené hlúpymi nedorozumeniami. Kedykoľvek vyslovil kritiku, alebo iný názor, kedykoľvek sa snažil nejký problém pomenovať, alebo riešiť, žena zareagovala buď hnevom, protiútokom, alebo plačom. A potom nastúpilo urazené mlčanie. Desil sa "tichých domácností", demonštratívneho sťahovania perín do inej izby. Vyčítavého pohľadu. Naučil sa nevracať k nedorozumeniam. Načo? Nemalo to zmysel. Uzavrel sa do seba. Stále viac a viac rozmýšľal, o čom je ich vzťah. Mal ju rád, ale... Nechcel už tak žiť.
Žena sa zúfalo dívala do mužovej tváre.
"Ty niekoho máš, povedz mi to, priznaj sa..."
Mužove črty stvrdli. Ach, bože, nič nechápe. Nechápe, že na to, aby sa človek chcel rozísť, si nemusí nájsť nikoho druhého. Ako jej má vysvetliť, že sa dusí vo vzťahu, v ktorom sa nedá o ničom v kľude porozprávať. Že ho netešia už ani "vášnivé" zmierovačky, ktoré nič neriešia, len na chvíľu preklenú "ticho", čo medzi nimi narástlo do obludných rozmerov?
„Dobre, tak sa porozprávajme. Povedz, čo chceš? Urobím všetko,“ zaprosila žena. Muž sa díval na tvár, ktorú voľakedy tak veľmi miloval. Bola ako dieťa. Naozaj si myslí, že sa dá všetko vrátiť späť? Jedným rozhovorom. Vetičkou: Prepáč, ja už budem iná? Môže sa dospelý človek vôbec zmeniť? Nie je poctivejšie priznať si, že to proste nevyšlo. Desil sa svojej ľahostajnosti, no asi to trvalo pridlho. Niet návratu...
„Je neskoro,“ povedal muž a vyšiel z bytu do chladnej noci.
(Venujem J.N.)
