"Ale oni sa s tým hrajú tak, že to celé rozdrobia," upozornila ma dcéra opatrne.
"Nevadí," povedala som s úsmevom. "Keď rozdrobia, pozametáme!"
Svoje "nevadí" som prehodnotila hneď po pol hodine. V živote by mi nenapadlo, že morská pena má takú priľnavú schopnosť. Malé biele guľôčky, ktoré padali deťom z rúk, sa usadzovali všade. Na podlahe, na koberci, na posteli, na oblečení, dokonca aj na nohách nábytku. Mala som pocit, že popierajú aj fyzikálne zákony, na princípe ktorých pracuje vysávač, pretože, keď som na ne neskôr v návale upratovania vlietla, prichytávali sa na stenách trubice a po vypnutí vysávača vypadávali radostne von.
"Toto kto vymyslel?" hromžila som, keď som lietala po byte doslova ako bosorka na metle. Boli nezničiteľné!
Po mesiaci dcéra s deťmi odletela preč.
Niekoľko dní som nedokázala vkročiť do detskej izby, pretože mi pohľad na drobnú zabudnutú ponožku, formičky do piesku a encyklopédiu o pavúkoch, ktorú malý všade ťahal so sebou, sťahoval hrdlo. Včera som sa konečne odhodlala a zašla tam poupratovať. Spod kresla som vymietla dve žlté lentilky, malú kartu pexesa a niekoľko bielych polystyrénových guličiek.
Ach, ako rada by som dnes zopakovala svoje "nevadí".
