posledné želanie

Myšlienky sa mi rozbehli opreteky.  Je strašné želať si smrť príbuzného, lenže... Poznala som, žial, niekoľko smutných "lenže". A neboli to len prípady hodiace sa do čiernej kroniky ako tento, čo mi opísal kamarát. Boli to súkromné tragédie skryté pred očami ľudí, tragédie duší a sŕdc, tragédie rodín a medziľudských vzťahov.   Pred očami sa mi vybavila mužská tvár. Strhaná a unavená. Tvár nášho rodinného priateľa. Občas sa k nám prišiel vyrozprávať. Nie, nesťažoval sa. Ľúbil svoju ženu a tá ľúbila svoju mamu. Nedovolila ju umiestniť do žiadneho ústavu. A tak rodina žila v spoločnosti čipernej starej panej, ktorá mala záľubu pospať si cez deň a potom niekoľkokrát za noc pobudiť celú rodinu. Plačom a krikom. Že sa jej nikto nevenuje, že sa s ňou nikto nerozpráva. Že... Nedala sa utíšiť, nedala sa umlčať. Palicou búchala do stien a do nábytku dovtedy, kým k nej niekto neprišiel. Ak neprišli, povracala sa alebo pomočila. A tak dokola noc, čo noc.  - Dajte ju na geriatriu, - radili sme, - veď sa zničíte! - - Nie je to také zlé, - ubezpečoval nás priateľ. - Striedame sa pri nej celá rodina. Len Danku nechávame vyspať, keď sa učí na skúšky...-    Priateľovu tvár vystriedala tvár mojej krstnej... Celé roky sa starala o svoju "ťažko chorú svokru". Robila jej slúžku bez jediného ďakujem, či prosím, obskakovala ju bez nároku na únavu, na protest. - Keby sme ju aspoň na chvíľu dali... - šepla občas prosebne mužovi. - Mlč, čo by si o nás pomysleli ľudia, veď je to moja mama! - zastavil ju krstný. A tak drela so zaťatými zubami. Kŕmila a prezliekala, umývala a česala, predčítavala z novín. Keď sa starej panej znepáčilo, vytrhla jej noviny z rúk a čítala si sama. Keď jej nechutilo, kázala navariť iný obed. Keď krstná namietala, prišli výčitky, hystéria. Dvakrát do týždňa volali k starej panej kňaza, keď ju to chytilo a ona sa "rozhodla" zomrieť. Krstná sa po čase hanbila otravovať. Občas sa jej chcelo zakričať: - Tak sa už konečne rozhodnite, mama, chcete žiť, alebo umrieť? - Trvalo to pätnásť rokov. Pätnásť rokov bez voľného víkendu, bez dovolenky. Pätnásť rokov prehĺtania sĺz, ale aj manželských hádok. Pätnásť rokov zo života obetovaných človeku, ktorý ju nikdy pekne neoslovil. Občas si kládla otázku, pokiaľ až majú siahať hranice obety a kresťanskej lásky. Cítila sa previnilo, že nedokázala nájsť v sebe dosť pokory a trpezlivosti, ale aj preto, že sa nevzoprela, keď svokra vyštvala z domu jej najstaršieho syna. Cítila sa previnilo, že si občas želala, aby sa to utrpenie konečne skončilo.  Až sa raz vrátili z pohrebu. Ale ináč smutného. Nad truhlou si po prvýkrát s mužom poplakali nad všetkými tými rokmi, ktoré NEŽILI...