prázdniny v stánku...

Kráčam do roboty a rozmýšľam, aký je tento svet uponáhľaný a šialený, keď už ani "babičky" nemajú čas na svoje vnúčence, a tiež, ako by mi bolo, keby som na prázdniny chodievala niekde do nejakej kancelárie alebo stánku. Možno by mi to ako dieťaťu ani neprišlo, možno by som v tom nevidela nič zlé, určite by som však nemala tie spomienky, ktoré mám, a ktoré majú pre mňa aj po toľkých rokoch neopakovateľnú príchuť. A tiež mi napadá, či si rodičia dnešných detí uvedomujú, aký poklad majú v tradičných "starkých", ktorí sa dokážu (no najmä môžu) vnúčencom venovať s tou ich krásnou trpezlivosťou prevoňanou spoločným pečením koláčikov a čítaním rozprávok na dobrú noc. Mala som presne takú klasickú starú mamu, no a moje deti mali od istého času presne takého čarovného starého otca. - Zober si ho, - podával mi otec do rúk syna, keď bol úplne maličký, nevediac, čo s ním. Miloval deti, ale zatiaľ čo mňa dojímali úplne maličké bábätká, jeho fascinovali až tie väčšie, s ktorými sa dalo komunikovať, no najmä športovať. Ten čas prišiel neuveriteľne rýchlo a môj otec sa nakoniec mohol vyblázniť so štyrmi vnúčatami, ktoré sa narodili v našej rodine. Boli ako schodíky - traja vnuci a jedna vnučka. Vlastne to mnohokrát vyzeralo, ako keby mal 4 vnukov, pretože moja dcéra, to bola taká baba v kopačkách. Akonáhle deti trochu podrástli a obzor sa im rozšíril na čosi viac ako čítanie leporel, pozorovanie farebných chrobáčikov a kreslnie kostrbatých kresbičiek, otec leto čo leto usporiadával na našej chalupe detskú olympiádu. Aj so schodíkmi pre víťazov, na ktoré slúžili kýblik a dva lavóre, aj s medailami, po ktorých zostávali čokoládou polepené pusy. Možno tam, uprostred smaragdovozelených stromov, zrodila sa ich láska k basketbalu (otec deťom pripevnil na stenu basketbalový kôš a oni do neho triafali celé hodiny), láska k ping-pongu (ten starý rozsušený stôl, ktorý sme kúpili kdesi za babku, im robil rovnakú radosť, ako pomyselný tréning vo veľkej a modernej športovej hale) a láska k volejbalu a futbalu, aj keď nôžka občas zakopla o krtinec a pre loptu bolo treba zájsť do vysokej trávy (Au! To bola pŕhľava!). Jedným dychom spomínam aj na moje vlastné detské prázdniny v starkinom dome, kde sa varilo na peci, po drevo sa chodilo do velikánskej tmavej drevárne, v ktorej detská fantázia zakaždým roztočila kolotoč strachu, na záchod sa behalo do plagátmi oblepenej latríny a do malého obchodu s rozličným tovarom bolo treba ísť na bicykli. Vidím svoj nos pritlačený ku zajačej klietke (ach, starká, kde sú tie maličké?) ústa zababrané od malín, ktoré rástli na konci dvora, alebo telo zmodrané od zimy (pomóooc, tá voda je taká studená!) A kým otvorím dvere svojej kancelárie, pridám ešte spomienku na nezabudnuteľnú vôňu starkinej skrine a jej farebných šatiek, v ktorých sa tak krásne hralo na víly, na jej ruky, ktorým krásu neubral ani čas, a na jej nezabudnuteľné rozprávanie. Ešte pár krokov k písaciemu stolu, ešte rýchla spomienka na starkin voňavý čučoriedkový koláč, na prvý vyšitý vankúšik, pozeranie zakázaných filmov a spoločnú modlitbičku v kvietkovaných perinách. A keď prídem až do tohto bodu, s novou ľútosťou si spomeniem na dve copaté dievčatká a ich prázdniny v stánku...