Odleť!
Keď bol Rik ešte len zvedavé mačiatko, chodieval sa hrať k moru. Bolo tam toľko zaujímavých vecí!
Mušle, čo voňali ako rybacia paštéta, morská tráva, ktorú mohol trhať, a malé kraby, ktoré sa smiešne rozbehli po piesku, len čo sa ich dotkol labkou.
No a čajky. Veľké vtáky na dlhých nohách, ktoré sa prechádzali po pláži.
V jeden deň sa Rik k jedenej z nich rozbehol. Chcel sa naháňať. Všetky mláďatká sa chcú naháňať a mačiatka najviac.
„Odleť," zaškriekala čajka.
Rik sa usmial. Znelo to ako: „Poď sem!" Tak prihopkal bližšie.
„Odleť preč," zaškriekala čajka znovu.
Rik rozumel: „Poď sem, hneď." Tak mu hovorievala Ema, keď mu hádzala malú loptičku. Zvedavo natiahol krk. Má ten veľký vták tiež nejakú loptičku?
Ale to už bolo na čajku priveľa. Natiahla sa a klopla ho po hlave veľkým zobákom.
„Mňáááááu, áááu," zamraučal Rik.
Čajka ho klopla znovu.
A vtedy sa Rik rozzúril. Spomenul si, že je príbuzným veľkého čierneho leoparda a vrhol sa na čajku. Hmmm, lenže Rik nebol leopard. A dokonca ani dospelý kocúr. Bol len malé odvážne mačiatko.
„Chča,chča,chča," zasmiala sa čajka, zdrapla mača za nohu a hodila ho ďaleko od seba.
„Povedala som, leť!" zahundrala a odkráčala preč.
Rik nešťastne vypľúval z papuľky piesok a slabo mrnkal. Hlava aj labka ho strašne boleli. Keď dokrivkal domov, Ema ho zobrala do náručia.
„Kde si bol, ty tulák?" poklopkala mu jemne po hlave. Rik zamraučal.
„Čo to tam máš?" začudovala sa a prehrabla mu srsť. Rik mal na hlave veľkú hrču.
„Maminka, Rik je chorý," preľaklo sa dievčatko. Mama ošetrila kocúrikovi hlavu a potom ho obe hladkali, škrabkali a na večeru dostal vanilkový jogurt.
Odvtedy už nikdy nešiel sám k moru.
Aj keď... ten jogurt bol naozaj dobrý.
