Prečo nemôžeme zostať aspoň priateľmi?

Hovorí sa, že človek si postupne zvykne na všetko, z vlastnej skúsenosti však viem, že pri rozchodoch sa na to nedá spoliehať. Doteraz sa mi na ne nepodarilo zvyknúť :) A takisto sa hovorí, že výhodu máva ten, čo opúšťa. Fajn teória, neviem si však predstaviť, že by som sa preventívne rozchádzala so svojimi láskami len preto, aby som to nebola raz ja, ktorá dostane kopačky... Takže "výhodu opúšťajúceho" som nevyužila ani raz a až po štvrtom rozchode som pochopila, prečo sa mi to nepodarilo - zostať po prežitej láske aspoň priateľmi.  Priateľstvo je totiž o tom, že sa dvaja ľudia môžu dlhý čas nestretnúť, no keď sa stretnú, je to stále rovnako príjemné a otvorené. Bez rozpakov si rozprávajú o svojich plánoch, problémoch, radostiach, sklamaniach alebo aj o svojich láskach. Nevážia slovíčka v strachu, aby neotvorili nejakú ranu, nevyhýbajú sa odpovediam na otázky, s kým plánujú najbližšiu dovolenku, alebo s kým boli len nedávno v kine, necítia sa previnilo, že sa už viac nemôžu zdržať, nelúčia sa s ubezpečením, že sa ozvú ešte v ten večer. Tak dobre, keď nie hneď v ten večer, tak určite na druhý deň. V obyčajnom priateľstve totiž nebolí fakt, že nám ten druhý nezavolal už niekoľko dní.  Po rozlúčke "s obyčajným" priateľom nekontrolujeme podvedome svoj mobil, nepociťujeme sklamanie, keď vytúžená smska nie je od "neho", nevypytujeme sa rodičov, súrodencov, či spolubývajúcich, či nám "niekto" nenechal odkaz, kým sme boli vysypať smeti, neprezeráme desaťkrát za deň e-mailovú schránku a nezisťujeme, či nebol náhodou výpadok serveru, nezabolí nás, keď nám spoločný kamarát povie, kde a s kým videl nášho priateľa, nekladieme si nepretržite otázku, ako to, že mu nechýbam, keď on tak veľmi chýba mne?     To obľúbené  "zostaňme priateľmi" v skutočnosti totiž mnohokrát znamená  "zostaň so mnou". Aby tak neboleli uličky, po ktorých sme sa prechádzali, hudba, ktorú sme spolu počúvali, filmy, čo sme spolu pozerali, jedlá, čo sme spolu jedli, slovíčka, čo sme si hovorievali... Aby sme sa aspoň tých pár prvých týždňov či mesiacov necítili tak zúfalo sami... Ale to žiaľ po rozchode nejde. Načo by sa potom ľudia rozchádzali?    Človek si málokedy vie predstaviť to, čo neprežil, takže aj mne zbytočne blízki hovorievali, že všetko vylieči čas a že túžba po priateľstve je len moja neschopnosť vyrovnať s a s rozchodom. Chcelo sa mi pri takých radách kričať  čo vy viete? Dnes som to ja, ktorá také rady dáva. Postupne som sa naučila, že je oveľa lepšie zachovať si pekné spomienky na lásku, ako ich počmárať úpornou snahou o neduživé zdvorilé priateľstvo, ktoré neprináša žiadnu úľavu, obyčajne len otvára čerstvé rany a predlžuje agóniu rozchodu. A u toho druhého vyvoláva už len nevôľu, začudovanie alebo ľútosť.  Takže dnes súhlasím s vetou, ktorú som našla v diskusii k jednému citlivému článočku , že z priateľa urobíš milenca kedykoľvek, ale z milenca už priateľa neurobíš nikdy. Oddávna totiž platí, že ponúknuť priateľstvo namiesto lásky, je ako podať chlieb človeku zomierajúcemu od smädu .