rozbitá...

- Na tú bábu sa už nemôžem dívať,- povedala žena mužovi, keď sa vrátila do obývačky, -hanbím sa pred známymi, keď ju privlečie do izby. Čo si o nás pomyslia, že nemáme peniaze na novú hračku? - pohodila bábu do kúta.- Čo chceš robiť?- ustarostene sa spýtal muž. - Kúpim jej novú, čo iné ? Nedávno som videla v obchode nádherné báby, dovoz z Talianska,- rozhovorila sa nadšene žena.Muž chcel čosi povedať, ale potom si to rozmyslel. Vedel, že by zase nasledovala len jedna z nekonečných hádok. Výsmech a ponižovanie. V duchu počul celkom jasne ženin hlas. Čo si to za chlapa, keď ti je ľúto vyhodiť pokazenú hračku. Unavene zobral do rúk bábiku a bezmyšlienkovite ju začal hladiť. Nebol to dovoz zo zahraničia. Bola to obyčajná žmurkacia bába s kučeravými čiernymi vlasmi a modrými očami. Aj meno mala úplne obyčajné - Danka. Žiadna Skarletka ani Žanetka. Danka. Po čase očká prestali žmurkať a na bábikinej hlave začali presvitať holé miesta. Dôkaz každodenného horlivého detského česania. A už dávno neplakala. Plakacie zariadenie sa pokazilo ako prvé. Ale jeho dcérke to nevadilo. A nevadil jej ani rozbitý nosík na bakelitovej tváričke. Rozbitý ako naše vzťahy, pomyslel si začudovane muž a ďalej sa zamyslene díval na doničenú hračku. Na druhý deň ráno žena vyhodila bábu do smetí.- Kúpim jej hneď druhú,- povedala mužovi, keď náhlivo nastupovala do auta. -Dáme jej ju na narodeniny, a keby sa náhodou na bábu pýtala, tak si niečo vymysli. Neboj sa, bude sa tešiť, veď ti hovorím, že tie talianske sú prekrásne.- Motor zaburácal. Auto prudko vyrazilo. Muž sa vrátil domov zobudiť dcérku.- Kde je moja bába?- spýtalo sa dievčatko, len čo si pretrelo rozospaté očká.- Mamička ju odniesla do opravy,- rýchlo vysvetľoval otec, keď zbadal paniku v detskej tváričke, - veď vieš, že bola pokazená.- Dievčatko stŕplo a uprene sa zadívalo otcovi do tváre. V otcových očiach bol smútok a únava. Dievčatko sa bez odvrávania oblieklo a mlčky zjedlo raňajky. Mlčalo aj nasledujúce dni.Na narodeniny dostalo veľkú škatuľu zabalenú do krásneho farebného papiera. Na dne ležala nádherná bábika oblečená do tmavomodrých zamatových šatočiek. Na nohách mala biele ponožky a topánky so striebornou sponou.- No tak, čo na ňu povieš ?- dychtivo sa spýtala matka. Dievčatko chvíľu mlčalo.- Je pekná, ale ja radšej počkám na tú moju, keď sa vráti z opravy,- odtislo veľkú farebnú škatuľu na kraj stola, - túto dajte niekomu inému...- dodalo vážne.- Preboha, komu by sme ju dávali, veď stála 1 500 korún,- rozkričala sa matka.A vtedy sa dieťa rozplakalo. Odrazu pochopilo, že tú svoju milovanú rozbitú bábu už nikdy neuvidí.