Šašo

Vlastne len jedno jediné. Starší brat, ktorý jej robil zle. Teda nie priamo jej, ale jej šašovi. Keď neboli rodičia nablízku, brat jej kradol šaša, dával ho na miesta, kam nemohlo dievčatko dosiahnuť, vysmieval sa mu. „Poviem to... Poviem to mame,“ vzoprela sa raz Katarínka. „Opováž,“ zasyčal brat. „Vyhodím ti ho z balkóna. Alebo hodím do kontajnera a ty ho nikdy neuvidíš.“ A tak dievčatko zo strachu mlčalo. V jeden deň chlapec vbehol do detskej izby a vytrhol šaša zo sestriných rúk.„Má dlhé vlasy, treba ho ostrihať,“ šermoval vo vzduchu nožničkami. „Alebo mu odstrihneme nos?“ spýtal sa výsmešne. Katarínka zúfalo vykríkla a vrhla sa k bratovi. Sotila do neho tak prudko, že chlapec vletel do sklenenej knižnice a rozbil ju. Izbu zaplnilo rinčanie skla, detský výkrik a nahnevaný otcov hlas.„Mizerné chlapčisko,“ rozkričal sa otec, keď vošiel do izby. „Za toto ťa zmlátim ako hada. Nezmestíš sa do kože?“ Blížil sa k chlapcovi a z nohavíc ťahal opasok. „Sotila ma, to ona ma sotila,“ zakričal chlapec na obranu. „Je to pravda?“ spýtal sa otec prísne. Dievčatko zbledlo. „ Áno, ocko, ale...“ zakoktalo. Otec uchopil dcéru a udrel drobné tielko niekoľkokrát remeňom. „Aby ste obidvaja vedeli, že ja som vždy spravodlivý a na oboch mám rovnaký meter,“ povedal otec a vyšiel z izby. Dievčatko dlho do noci plakalo. Viac ako rany štípala otcova „ spravodlivosť“.