Je to svet, kde sa ľudia krásne náchádzajú, spoznávajú, zbližujú, alebo zraňujú, všetko ako v skutočnom živote, aj keď úsmev, sklamanie a hnev tu nahrádzajú smejkovia a na vyjadrenie pocitov slúžia len slová... V tom svete sa dá prežiť skoro všetko a to všetko môže byť veľmi-veľmi silné. Slovo má totiž naozaj tú moc - môže byť presnejšie ako guľka a nebezpečnejšie ako meč, môže zasiahnuť rovno do srdca. Možno preto je tu obdiv sladší a kritika ráňajúcejšia, blízkosť prekvapujúcejšia, čakanie neznesiteľnejšie, sny vzrušujúcejšie, vyznania silnejšie a nedorozumenia bolestnejšie. Net pripomína rozprávkovú krajinu s uličkami, kaviarňami aj fontánami, garsónku s farebnými vankúšmi, čln kolíšúci sa na jazere, či ostrov uprostred mora, zaliaty slnkom, stačí si vybrať pozadie :o) Ľudia sa javia citlivejší a krajší, možno z túžby naplniť sny z detstva a zahrať sa na hrdinov, alebo preto, že klávesnica znesie všetko a ako hovorieva môj kamarát, na internete nikto nespozná, že si pes...
Mala som šťastie, že mi internet priniesol oveľa viac tých stretnutí, ktoré sprevádzali krásne pocity, ako tých, ktoré sa končili rozčarovaním. Obohatil ma nielen o virtuálne priateľstvá ale dokonca aj o virtuálne lásky, z ktorých jedna skoro vyvrátila to povestné panta rei a tá druhá spôsobila, že túžim mať v izbe zavesenú reprodukciu van Goghových slnečníc a pri spomienke na jeho hlas cítim aj dnes slabosť v kolenách... S tým prvým mužom sme sa spoznali náhodou, on natrafil kdesi na moje slová a oslovil ma a mne sa tie jeho prvé zapáčili tiež. Písali sme si niekoľko mesiacov a do našich listov sa začala vkrádať zvláštna neha, potom prišlo hlúpe nedorozumenie, na nete môže byť neprekonateľné, ak sa ten druhý odhlási a nedá si nič vysvetliť, a to sa stalo aj mne. List plný nespravodlivých výčitiek zakončil rozhodnutím, že zruší svoju mailovú schránku a už sa tam nikdy neprihlási, moje listy zostávali niekoľko týždňov bez odpovede, tak som sa odhlásila aj ja, zmenila si nick a prešla na iný server. Herakleitos povedal, že sa nedá vstúpiť dvakrát do tej istej rieky, no ja som vďaka tomu mužovi do nej vstúpila. Po mojom odhlásení prehľadal "celý internet", dodnes nepochopím, ako ma našiel, a potom sa mi prihovoril pod iným menom. Písali sme si niekoľko mesiacov, do našich listov sa (tak ako prvýkrát) začala vkrádať neha a náš vzťah sa znovu skončil nedorozumením. To sme si už nikdy nevysvetlili...
Ten druhý muž prevrátil môj život naruby. Na dva roky. Toľko trval náš virtuálny vzťah. Zo začiatku sme si len písali, neskôr telefonovali, delili sa o spomienky z detstva aj zo včerajška, hovorili o svojich kamarátoch aj bývalých láskach, vedela som, akú pizzu má najradšej, akej farby je jeho auto (ale aj pyžamo) a prečo tak veľmi miluje slobodu, on zase vedel, ktoré meno nenávidím, že mám rada čokoládovú zmrzlinu a tiež prečo mám v spálni bábiku v modrých šatách. Učila som ho byť citlivejším a on mňa bezstarostnejšou, písala som pre neho rozprávky a básne a on ma za odmenu rozosmieval. Nikdy mi nenapísal, že ma miluje, no v liste pred podpis občas vsunul slovíčko tvoj a na prvého Silvestra mi s rozkošne pletúcim sa jazykom povedal, že som sa stala súčasťou jeho života. Poznali sme svoje tváre, nie však svoju vôňu, svoj smiech, nie však iskričky v očiach, svoj vzdych, nie však nehu pier ani horúčosť dlaní. Vchádzali sme si do snov spojení neživými drôtmi ako pupočnou šnúrou, viac milenci ako priatelia. Možno pre tú nenaplnenú túžbu patrí táto "láska" k tomu najsilnešiemu, čo som prežila... - Tak ľahko môžem o teba prísť, poznám len tvoj nick a mailovú adresu a keď sa raz neprihlásiš, nikdy nebudem vedieť, či sa ti niečo nestalo,- povedal mi raz a ja si uvedomujem, že to platí stále.
Aj tu - na blogu.
Deň čo deň tu stretávam ľudí, ktorí zaľudňujú môj súkromný virtuálny ostrov, pretepľujú ho slovíčkami a virtuálnym objatím, skrytí za nickmi ako postavičky na maškarnom plese, niekto s maskou pajáca, iný smutného míma, žena s vôňou vanilky, chalan z vedľajšieho vchodu, dievčina s bielymi kvetmi vo vlasoch, básnik v obleku učiteľa, zasnená poetka, či neznámy s nežným pohľadom. Zanechávajú mi tu svoju blízkosť, smiech, slzy, múdrosť, spomienky aj sny. Spoznávam tu vzácnych ľudí a zakaždým, keď čítam ich odkazy uvedomujem si, ako ľahko môžem o nich prísť...
Stačí, keď sa raz neprihlásia...
