Dlho bolo. Aj napriek všedným dňom a nevšedným problémom. A potom sa čosi pokazilo. Alebo som to tak vnímala len ja. Nečakané zvraty, ktorým hovoríme osud, križovatka, skúsenosť, či len prostý život. To striedanie dobra a zla, šťastia a nešťastia, lásky a smútku, úspechov a zlyhaní. Všetci tým prechádzame od prvého nádychu až po ten posledný. Vidím to v očiach ľudí okolo seba. Dokonca aj v očiach mojich detí. Možno sú silnejšie ako ja, pretože sa nikdy nesťažujú. A možno je to dar mladosti, ktorá berie všetko tak, ako to prichádza. Špirálu lások a sklamaní, vrcholov aj pádov, víťazstiev a prehier.
Asi to tak má byť.
Na zemi aj v nás.
Striedanie ročných období a stráží.
Dnes moje deti strážia môj pokoj a smiech a zľahčujú moje, svoje aj cudzie problémy tak, ako som ich voľakedy aj ja zľahčovala v prítomnosti rodičov. Svet mi bol gombičkou, pretože som nepoznala ani zlomok z toho, čo so sebou môže priniesť život.
Sedím v stíchnutej izbe, do prítmia blikocú malé sviečky, pri boku mi leží psíča, ktoré môžem kedykoľvek pohladiť. Tak, ako som hladievala deti.
Teraz oni hladia svojich milovaných.
A žijú svoj vlastný veľký príbeh.
V láskavo nekompromisnej a nikdy nekončiacej špirále nálezov a strát.
