Nie preto, že by sa mi nepáčili dômyselné kocočky, ktoré do seba zapadajú s mikroskopickou presnosťou, ani preto, že malý prejavil nadšenie práve nad mojou rozprávkovou knihou, ktorú som mu darovala. Potešila som sa preto, že sa ten malý tak netradične potešil.
Rozmýšľam nad Vianocami mojich detí a nad skladbou ich darčekov. Bývalo tam oblečenie, ktoré sa deťom rátalo najmenej, hračky, ktoré sa deťom rátali viac a knihy, ktoré moje deti milovali. Najmä encyklopédie. Zvláštne, aj ja som v detstve milovala jednu hrubú encyklopédiu s čiernym lesklým obalom, nad ktorou som trávila celé hodiny. A milovala som rozprávky. Pamätám sa na dramatizované rozprávky, ktoré patrili ku koloritu nedeľného rána. A pamätám si na rozprávky, ktoré som si neskôr čítala pred spaním. Nepamätám sa na to, že by nám ich čítala mama. Možno to bolo dobou, alebo jej náročným zamestnaním. Neviem. Možno preto si tak živo pamätám na jedny jediné Vianoce, keď nám mama začala čítať nahlas knihu, ktorú dostal brat pod stromček. Bol to Biely tesák od Jacka Londona. Pamätám sa, že som sedela a počúvala skoro bez dychu. Možno ani nie pre ten obsah, ale pre fakt, že nám ju mama číta.
Bol to zážitok, ktorému sa nič nevyrovná.
Možno preto majú malé deti rady knihy. Možno pre ten spoločný zážitok pri uspávaní. Keď je v blízkosti rodič, jeho teplo a jeho hlas. Keď sa spolu prechádzajú po rozprávkovej krajine a stretajú s bájnymi bytosťami. Keď ruka v ruke prežívajú dobrodružstvá. Keď po istom čase vie dieťa knihu naspamäť a napovedáva ju rodičovi, ktorému klipkajú oči od únavy :)
Keď...
